https://www.youtube.com/watch?v=mR59_fU-mCQ&feature=youtu.be
Stalin v našom meste
Ľubomír Feldek
Súčasná slovenská hra 1
Edici RozRazil — Súčasná slovenská hra
řídí Tomek Grabiński.
© Ľubomír Feldek, 2013
© Centrum pro kulturu a společnost, o. s., 2013
© Větrné mlýny (www.vetrnemlyny.cz), 2013
ISBN 000-00-0000-000-0
Svolení k divadelnímu provozování
a k jakémukoliv veřejnému užití této hry udílí Aura-pont
(Veslařský ostrov 62, Praha 147 00)
Scéna, rekvizity a čas:
Na jednej strane javiska je klavír a klavírna stolička,
na druhej kreslo, aby si mal Starec aj kam sadnúť.
Prípadne uprostred javisko na javisku (čosi ako
shakespearovská „innerstage“), na ktorom sa budú
odohrávať spomienky.
Podľa potreby sa budú objavovať rôzne rekvizity.
Hra sa odohráva v noci na javisku divadla. Reálny čas
hry je súčasný. Strieda sa s časom spomienok — tie sa
vracajú najmä do obdobia medzi koncom druhej
svetovej vojny a Stalinovou smrťou.
Osoby
Starec
Učiteľka klavíra (asi dvadsaťročná)
Pecúch, Rajnoha, Ružiak (v chlapčenskom veku)
Stalin
Starcov otec
Rôzne hlasy
Na úvod
1) Napísaniu tejto hry predchádzala hra Stalin v Žiline,
ktorá vznikla na podnet Mestského divadla v Žiline
a v sugestívnej réžii Doda Gombára v ňom mala premiéru
28. januára 2012.
Žilinčanov som sa pousiloval potešiť nielen názvom,
ale aj viacerými autentickými alúziami. Využil som v hre
nielen fakt, že Stalin bol čestným občanom Žiliny, ale
i takú maličkosť, že v čase premiéry bolo toto Stalinovo
čestné občianstvo súčasťou výstavy kuriozít, ktorú
usporiadalo Považské múzeum v obchodom dome
Mirage, a tá vzácna listina na nej trónila medzi úlomkom
zo Štefánikovho lietadla a skamenelinou himalájskej
blchy. Aj príchod Stalina v závere hry — ako fanúšika
FC Chelsea — bol verifi kovaný tým, že nedlho predtým
sa naozaj mužstvo ŠK Žilina stretlo na svojom štadióne
s Abramovičovým londýnskym klubom v zápase o Európsky
pohár.
Žilinské alúzie — ako i fakt, že ja sám som sa narodil
v Žiline — však tvorili iba kolorit žilinskej inscenácie, a tak
som mohol pri písaní hry Stalin v našom meste na ne
pokojne zabudnúť. Ponechal som si zo žilinskej hry iba
motívy, ktoré môžu zaujať divákov aj v ktoromkoľvek
inom meste.
7
Všetko, o čom rozprávam v hre Stalin v našom meste,
má širšiu platnosť, nie iba lokálnu. Dal som sa inšpirovať
viacerými príbehmi, príznačnými pre prízračné
päťdesiate roky minulého storočia — a tie sa odohrávali
veľmi podobne v rôznych krajinách a mestách vtedajšej
Stalinovej ríše.
Vzal som si čosi napríklad aj z príbehu bratislavského
zlatníka Frostiga, ktorý sa stal obeťou justičnej vraždy,
keď mu predtým pri domovej prehliadke našli neprihlásené
cennosti — a na jeho odsúdenie zneužili aj svedectvo
jeho o štyridsať rokov mladšej ženy.
(Len pre zaujímavosť: ten príbeh má pre mňa osobitný
význam aj preto, že zasiahol aj do osudu našej
rodiny. Starších sudcov, ktorým totalitná moc ponúkala
„šancu“ udržať sa v súdnictve vďaka tomu, že si pošpinia
ruky rozsudkom smrti nad zlatníkom Frostigom, bolo
pravdepodobne viac a dokonca v rôznych slovenských
mestách. Starší sudcovia však po zotrvaní v totalitnom
súdnictve väčšinou netúžili a jedným z tých, ktorí tú
ponuku odmietli, bol aj môj otec. Dobrovoľne si tak sám
podpílil konár a čoskoro po odmietnutí sa zo sudcu stal
väzňom. Jediného staršieho sudcu, ktorý bol ochotný
poslať Frostiga na šibenicu, napokon predsa len našli
v Žiline a za tú krutú ochotu ho potom vymenovali za
predsedu ktoréhosi súdu v Bratislave.)
No cieľom mojej hry nebolo stavať niekoho na pranier
— viac mi šlo o dramatický zlom v duši mojej fi ktívnej
postavy, učiteľky klavíra, naivnej stalinistky, ktorú
stalinisti doženú k morálnemu sebazničeniu — a vlastne
aj k fyzickému, ktoré sa však rovná morálnemu zmŕtvychvstaniu.
Bol by to námet aj na veľkolepejšie dramatické
plátno, nie iba na akvarel — keby som sa nebol
obmedzil zorným uhlom jedinej postavy. Jediná postava
nemôže byť pri všetkom, iba na niečo sa díva zblízka,
a zas na iné sa môže dívať len z diaľky. Verím však, že
ani pri takomto monodramatickom prístupe nestráca
hra svoju výrečnosť.
Čosi podobné ako mojej vymyslenej učiteľke sa totiž
v tej dobe stávalo naozaj a stalo sa to viacerým — a tak
som sa dal inšpirovať napríklad aj príbehom mladistvého
Tomáša Frejku, ktorý žiadal v roku 1952 trest smrti pre
svojho otca. Keď mu „vyhoveli“ a jeho otca 3. decembra
1952 popravili, rehabilitoval sa šestnásťročný Tomáš
Frejka samovraždou, ktorú spáchal už v januári 1953 —
čiže ešte za života Stalina a Gottwalda (obaja zomreli až
v marci 1953).
Aj v prípade svojej učiteľky klavíra som dbal, aby
spáchala samovraždu ešte za života „drahého súdruha
Stalina“. Venoval som tomu síce iba jednu-dve repliky,
no dúfam, že to stačilo, aby tá samovražda zapôsobila
ako Stalinovi uštedrený protiúder.
2) Hra Stalin v našom meste sa od hry Stalin v Žiline líši
aj rozsahom — sú v nej nové scény, dotiahol som príbehy
otca i spolužiakov hlavného hrdinu tak, aby Stalin bol nielen
preňho, ale aj pre všetky ostatné postavy zreteľným
spoločným menovateľom.
A čo sa postavy Stalina týka — bol to netvor, ktorý
nedajbože aby sa zjavil v dejinách ešte v nejakom novom
vydaní, no z umeleckého hľadiska poskytuje veľkú, až
rozprávkovú príležitosť a mnohí umelci ju už využili.
Kedysi v osemdesiatych rokoch som preložil (a v časopise
Revue svetovej literatúry som publikoval) poému
Právom pamäti — jej autor, ruský básnik Alexander
8 9
Tvardovskij, si v nej všíma najmä tú stránku Stalinovej
patologickej osobnosti, z ktorej ho vidíme nielen ako
otca svetového proletariátu, ale aj ako samozvaného
otca všetkých detí. Aby mohol zohrávať túto úlohu,
neváhal miliónom detí skutočných biologických otcov
povraždiť. Aj u nás bola kedysi súčasťou povinného
školského čítania knižka Pavlík Morozov, ktorá túto
obludnosť glorifi kuje — Pavlík Morozov, udavač vlastného
otca, sa mal stať vzorom pre všetky deti Stalinovho
tábora. Aj s touto obludne rozprávkovou fazetou Stalinovej
osobnosti sa rozprávač mojej hry stretne — na štadióne
po koncerte Alexandrovovcov aj v záverečnej
scéne, keď Stalin prichádza z Londýna.
Zaiste, skutočný Stalin v Londýne ani v nijakom slovenskom
meste nikdy nebol. No hoci je celé to leporelo
rôznych stretnutí rozprávača so Stalinom fi ktívne (tvoria
ho iba Starcove omyly, predstavy a sny), usiloval som sa,
aby tie fi ktívne stretnutia boli v jadre pravdivé.
A hlavne: aby boli aj aktuálne. To, čo o Stalinovi vieme
dávno, je stále vďačným materiálom na písanie nových
hier, no mojou hlavnou ambíciou bolo povedať o ňom aj
čosi, čo o ňom ešte nevieme alebo si to málo uvedomujeme.
Z tohto hľadiska je kľúčová práve tá predposledná
scéna, v ktorej Stalin prichádza ako „bolelščik“ FC Chelsea
— klubu, ktorý patrí jednému z jeho synov. Hlavnou
myšlienkou hry je moje smutné podozrenie, že „večne
živý“ Josif Vissarionovič Stalin je stále kdesi medzi nami
a neprestáva páchať svoje zločiny.
Aj hra Stalin v našom meste má už za sebou svoju
premiéru — 18. februára 2013 ju uviedlo Městské divadlo
Zlín v réžii Jana Cimra ako súčasť „cyklu inscenovaných
čtení“.
Aj keď niektorí herci hrali s knihou v ruke a aj keď bol
preklad do češtiny iba improvizovaný, som vďačný zlínskemu
Městskému divadlu a najmä jeho dramaturgovi
Vladimírovi Fekarovi, že urobili tento — pre ďalší osud
hry taký dôležitý — krok: krásne zlínske predstavenie
(na ktorom sa dobre zabával aj 94-ročný legendárny
cestovateľ pán Miroslav Zikmund) potvrdilo, že hra,
napísaná pôvodne pre žilinské divadlo, má čo povedať
aj divákom v iných mestách.
Ľ. F.
10 11
Starec prichádza
Stalin (objaví sa ako nočný strážnik. Baterkou
si posvieti do všetkých kútov javiska
aj do hľadiska, potom odchádza a na
odchode baterku zhasne)
Tma, po chvíli znova svetlo.
Starec (najprv sa ozve iba jeho hlas) Hej!
(Znova.) Hej! (Vynorí sa z pozadia.)
Kto to tu chodil? Vyzeral ako Stalin. Ale
kde by sa tu vzal Stalin? Dnes. A v divadle.
A v noci. To si ho tu asi vyvolala
len moja živá predstavivosť. No a čo?
Patrí sa, aby som ju mal. Napísal som
totiž o Stalinovi divadelnú hru. Presnejšie
povedané monodrámu. Či som sa
s ním stretol aj osobne? Ak poviem áno,
nikto mi neuverí. A predsa — vylúčené
to nebolo. Narodil som sa v čase, keď
Stalin ešte žil. Keď k nám vstúpila jeho
armáda, bol som deväťročný. A mal som
sedemnásť, keď zomrel…
Premiéra má byť zajtra. V tomto divadle.
Lenže aký som už ja — omylom som
pricestoval o deň skôr. A tak som
I. Časť
13
poprosil divadlo, aby mi dovolili využiť
noc pred premiérou a urobiť si aj generálku.
Pôvodne to malo ísť bez nej…
Aby ste rozumeli — nielenže som tú
monodrámu napísal, ale súhlasil som,
že si ju aj sám naštudujem a zahrám.
Pri jej písaní som taký úmysel nemal,
vzniklo to, keď som s divadlom rokoval,
kto by mal hrať hlavnú úlohu. Nevedeli
sme sa hneď dohodnúť, nuž na mňa
v jednej chvíli pritlačili: „Viete čo? Hrajte
si to sám!“ „A prečo nie?“ povedal som.
A bolo to. Mám si to zahrať sám, tak si
to zahrám sám. Teda aspoň na premiére.
Užijem si prvý potlesk. Ak nejaký
bude. Aj prvé kritiky v novinách. Ak nejaké
budú. Až potom to pustím nejakému
inému hercovi. Ktorý sa toho nezľakne…
Takže zajtra budem hrať ja a budem
na javisku celý čas sám. Čo je síce dosť
náročné — no inak veľmi praktické.
Napríklad aj pripravovať som sa mohol
celkom sám. Doma pri vlastnom klavíri.
Aj túto generálku si môžem urobiť
celkom sám. V noci. A pred prázdnym
hľadiskom...
Vyšli mi v ústrety, nechali ma v budove
divadla samého, a dokonca mi do šatne
nachystali aj demižónik vína, naozaj,
veľmi milé od nich, vypil som ho, zaspal
som, prisnilo sa mi, že sa tu v noci po
divadle naozaj prechádza Josif Vissarionovič
Stalin, prebudil som sa… (Ozve sa
odbíjanie vežových hodín, starec sa na
chvíľu započúva, v duchu ráta.) … a sú
dve hodiny v noci. Prespal som vlastnú
generálku. Hádam to už nebudem
pokúšať, zvládnem premiéru aj bez
generálky. A pôjdem do hotela. Totiž nepôjdem.
Teraz si uvedomujem — zamkli
ma v divadle. A nočná služba spí, ak ju
tu vôbec majú. Zavolám. (Vytiahne mobil.)
Lenže ako, keď mám vybitý mobil?
Mohol by som si zdriemnuť v tamtom
kresielku, aby som nebol zajtra nevyspatý.
(Sadá si do kresla a pokúša sa
zaspať. Zrazu však znova vyskakuje na
rovné nohy.) A čo keď budem? Predsa
len si urobím tú generálku. (Zamyslí
sa, zazíva.) A načo? (Znova si sadá do
kresla a zaspí.)
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
14 15
Kto nemá strach, nie je chlap
Starec (hovorí zo sna) Zvláštne, že sa mi stále
sníva, akoby po divadle chodil Stalin.
Ale prečo zvláštne? Keď o niekom
napíšem, vždy sa mi aj prisní. Hej, ste to
naozaj vy, Josif Vissarionovič? Ak áno,
ozvite sa! … Nič. Snu nerozkážeš. Moja
hra sa začne už za vojny. Zažil som ju —
nuž škoda by bolo prepásť takú príležitosť.
Hemingway hovorí, že niet lepšej
témy než vojna — čo sa on len nachodil,
aby mohol zblízka privoňať k nejakej
vojne, z Ameriky sa musel trmácať až do
Španielska. Pre nejakú lokálnu vojničku.
A ja? Sedel som si pekne doma a obrovská
vojna, druhá svetová, prišla za
mnou. Za malým chlapcom. Až do mojej
detskej izbičky…
Vtedy sme ešte nežili v tom okresnom
meste, do ktorého sme sa prisťahovali po
vojne. Žili sme inde. V takom útulnom,
malom mestečku. Čo staniolu sa vtedy
vznášalo v povetrí! Zhadzovali ho Nemci,
mal vraj Američanom rušiť rádiové spojenie.
No keď sa vznášal, nebol ten staniol
rušivý, ale vzrušujúci. Keď sa vznášal
a trblietal, bolo to, akoby nielen v zime,
ale celý rok boli Vianoce. Potom bol na
zemi, my deti sme ho zbierali a viedli sme
oň svoje vlastné staniolové vojny. Nikdy
potom som už nebol taký šťastný, keď
som sa dostal k nejakému staniolu…
Rovno nad naším mestečkom raz schytal
zásah americký bombardér. Z chvosta
sa mu len tak valil čierny dym, šľahali
plamene a bombardér sa oblúkom odlúčil
od letky, letka letela ďalej a horiaci
bombardér klesal k zemi. Ale ešte pred
pádom sa nad ním objavili biele bodky,
a takisto klesali, lenže oveľa pomalšie
— a vtedy sme sa všetci rozbehli tým
smerom. Keď hovorím všetci, myslím
všetkých chlapcov. Boli sme presvedčení,
že bombardér dopadol a že aj padáky
dopadnú hneď za mestečkom. To isté
si mysleli aj Nemci, čo nás predbiehali
na sajdkách a rútili sa rovnakým smerom.
No mýlili sme sa. Aj my, aj Nemci.
Našťastie pre letcov. Padáky ich zaniesli
oveľa ďalej, než dopadol bombardér, až
kdesi na kopanice, a tam ich včas poukrývali
kopaničiari. Odvážni ľudia z mestečka,
jeden z nich bol aj môj otec…
Starcov otec (prechádza cez javisko, nesie si rádio)
Nebola to nijaká zvláštna odvaha. Jednoducho
sme potom pomohli americkým
16 17
letcom dostať sa z kopaníc až na povstalecké
územie a odtiaľ už mohli odletieť
nazad na svoju základňu alebo až do
Ameriky…
Starec (poobzerá sa a zbadá Otca) Otec!
Ani ty nechýbaš v mojom sne?
Starcov otec (mlčí s uchom prilepeným na rádio,
z ktorého sa ozývajú iba zvuky rušičky)
Starec (do obecenstva) A prečo by mal chýbať,
keď aj on doň patrí? Vidím ho ako dnes,
s uchom prilepeným na rádiu. Každý
deň zas a znova — bez ohľadu na to, aký
bol režim. Iní to robili takisto. Akoby
mužom z jeho generácie nejaký tajomný
režisér nevedel vymyslieť lepšiu činnosť…
Rôzne hlasy (zo zákulisia, striedavo, alebo aj všetky
naraz)
Volá Londýn.
Hovorí Moskva.
Hitlerov sen o svetovláde sa rúca.
Červená armáda sa blíži z východu.
Spojenci postupujú zo západu.
Čoskoro budete slobodní!
Starec Z mestských ampliónov sa čoraz častejšie
ozývalo: „Achtung, achtung, die Luft
fl agemeldung!“ Pozor, nálet! A mňa
vtedy nikdy nemohli nájsť. Vždy som bol
v jednom zo zákopov, čo dali vykopať
Nemci, lebo nechceli len tak bez boja
odovzdať mestečko Rusom. Bývali sme
na jeho okraji, čerstvé zákopy sme mali
hneď za domom, a ja som mal drevenú
pušku a zo zákopov, v ktorých ešte
nebojoval nikto iný okrem mňa, som
ostreľoval ruské stíhačky. Hovorilo sa
im raty alebo šturmoviky a vyzerali ako
lastovičky. Lietali nízko a piloti ma iste
dobre videli, lebo aj ja som dobre videl
každého z nich — hlavne toho, čo si to
namieril rovno na môj zákop a spustil na
mňa bombu. (Zhora sa spustí bomba
a ostane visieť — trochu bokom — nad
Starcom.) Zapamätal som si, ako
vyzeral. Mal rapavú tvár, obrovské fúzy
a usmieval sa, veď ma oslobodzoval.
Naozaj, netváril sa nepriateľsky. Možno
bol len zvedavý, ako sa budem tváriť ja,
keď zo mňa neostane ani mastný fľak.
Aj rodičom som ho potom presne takto
opísal a môj otec vtedy povedal…
Starcov otec (prestane na chvíľu počúvať rádio)
Podľa toho, ako ho opisuješ, v tom lietadle
musel sedieť sám Josif Vissarionovič
Stalin.
Starec Odkiaľ si to vedel, otec?
Starcov otec (už znova mlčí s uchom pri rádiu, ktoré
prenáša na iné miesto javiska, znova
počujeme len zvuky rušičky)
Starec (do obecenstva) Skrátka — vedel to.
Predstavte si! V tom lietadielku sedel
a bombu na mňa zhodil sám Josif Vissarionovič
Stalin. (Bomba sa spustí až na
úroveň javiska a vybuchne. Starec na
18 19
chvíľu zmizne v dyme, potom sa znova
objaví.) Netrafi l ma. Iba vybombardoval
náš dom a museli sme evakuovať.
Ale vôbec som z tej jeho bomby nemal
vtedy strach…
Stalin (vystúpi z pozadia v leteckej kombinéze)
Starec (zdesene cúvne) Ach! Až teraz som sa
preľakol. Čo je zas toto za čudo? To nie
je možné, aby som aj teraz videl Stalina.
Alebo že by? No a čo. Aj on sa mi prisnil,
tak ho vidím. Ešte dobre, že to čudo na
mňa len hľadí a nič nevraví.
Stalin Nikakije usy — nikakij strach.
Starec (do obecenstva) Ba vraví. Nikakije usy —
nikakij strach. Vraj kde niet fúzov, niet
ani strachu. Tri dni sa bojovalo o naše
mestečko, vojaci umierali, ženy pišťali,
a ja som naozaj nemal fúzy ani strach.
Všetko mi to pripadalo len ako divadelné
predstavenie. Aj staniol, aj bomby,
čo padali z neba, akoby len pre moje
potešenie zhadzoval nejaký divadelný
technik. No že by som nemal strach iba
preto, že som nemal fúzy? Čo má strach
spoločné s fúzmi?
Stalin Usy i strach dolžny tibie narasti.
Starec (k Stalinovi) Vy chcete povedať, že…
Stalin Nikakij strach — nikakij mužčina.
Stalin zmizne v pozadí.
Starec (vydýchne si) Fuj. Zaplaťpánboh, že to
zase zmizlo. Ale inak — myšlienku to povedalo
peknú. Tak ako nám až v puberte
narastú fúzy, aj strach nám narastie až
potom, keď…
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
20 21
Starcovi spolužiaci
Starec Keď sa po vojne vymieňali ľudia
v štátnej správe, môj otec postúpil.
Z malého mestečka, kde bol iba sudcom
na malom súde, sme sa preťahovali
do väčšieho a tam sa stal predsedom
okresného súdu. Mal som vtedy desať
rokov — a presťahovať sa z malého
mestečka do okresného, to bol zážitok.
Páčilo sa mi to, aj keď ma v tom okresnom
meste nevítali fanfárami.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(objavia sa v pozadí, urobia fanfáry
a zmiznú)
Starec (poobzerá sa, ale nikoho nevidí)
Hádam len nechce niekto povedať, že vítali?
Nevítali. Bol som vtedy iba štvrták
a nových kamarátov som mal spočiatku
málo. Tak to vždy býva po prisťahovaní...
Netrvalo však dlho a zmenilo sa to.
Zakrátko som sa totiž pichol nožom do
oka. Dvakrát mi ho potom operovali.
Dvakrát neúspešne. A odvtedy už nebolo
chlapca, čo by sa nechcel so mnou
kamarátiť. Veď som bol medzi chlapcami
široko-ďaleko jediný, čo mal sklené
oko... To je ono! Toto na premiére zaberie.
(Vyberie si sklené oko a ukazuje ho
obecenstvu.)
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(sa znova objavia a ticho sa približujú)
Starec (chvíľu nič nehovorí, a keď sa publikum
smeje, pokladá smiech za úspech
svojho skleného oka. Po chvíli sa obráti,
uvidí za svojím chrbtom troch Spolužiakov
a znova sa zľakne) A toto je čo za
ďalšie čudo? To nie je možné, aby boli
teraz v noci so mnou v divadle ďalšie
živé bytosti. Alebo ich naozaj vidím?
(Upokojí sa.) No jasné, aj oni sa mi snívajú.
Ešte dobre, že aspoň títo na mňa
len hľadia a nič nehovoria.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
Ukáž nám ho!
Starec (znova sa zľakne) Dočerta, aj títo hovoria.
Ale nech. (Znova je pánom situácie.)
Čo vám mám ukázať, chlapci?
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
Veď ty vieš, na čo sme zvedaví.
Starec Počkajte, počkajte, pomaly s tou zvedavosťou.
Najprv mi vysvetlite, kto ste
a prečo sa mi snívate?
Pecúch A prečo by sme sa nemohli?
Rajnoha Snívať sa môže hocikto.
Ružiak A hocikomu.
22 23
Starec Ale prečo sa snívate práve mne? A prečo
v divadle?
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
Aj my tu chceme s tebou prenocovať.
Starec A prečo, chlapci? Doma by ste sa vyspali
doružova.
Ružiak Myslíš preto, že ja sa volám Ružiak?
Starec Zaujímavé. Aj ja som mal kedysi spolužiaka
Ružiaka. Krstným menom sa
volal Vlado.
Ružiak Ešte si ma nespoznal? Veď ja som Vlado
Ružiak.
Starec Ty si Vlado Ružiak?
Rajnoha Kto iný by to bol? On je tvoj spolužiak
Vlado Ružiak. A ja som tvoj spolužiak
Mišo Rajnoha.
Pecúch A ja som tvoj spolužiak Pišta Pecúch.
Teda zatiaľ, kým neprepadnem. Ale teraz
ešte som.
Starec Nerozumiem vám celkom. Keď sme spolužiaci,
sme asi aj rovnako starí. Prečo
potom vyzeráte, akoby ste boli odo
mňa o pol storočia mladší? Aký je dnes
vlastne deň?
Ružiak Taký, o akom sa ti sníva.
Rajnoha A okrem toho je noc.
Pecúch Tak ukážeš nám ho konečne?
Starec Čo vám mám ukázať?
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
To sklené oko.
Starec (vyberá si oko a hovorí do
obecenstva) Nevedia sa vynadívať —
budem im ho asi musieť ukazovať viac
ráz. (K Spolužiakom.) Takto sa dá to
oko vybrať.
Ružiak A naozaj sa dá aj vybrať.
Rajnoha Nemôžem sa na to dívať. Vlož si ho
nazad!
Starec (vkladá si oko) A takto zase vložiť.
Pecúch Tak nás neštvi, vyber si ho ešte raz!
Starec (vyberá si oko) A zase vybrať.
Rajnoha Nie. Vlož si ho nazad!
Starec (vkladá si oko) A zase vložiť.
Ružiak Môžeš ním aj hýbať?
Starec Trochu.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
Tak ním pohni!
Starec (do obecenstva a zároveň predvádza
hýbanie oka Spolužiakom) Musím im
predviesť, ako sa tým okom dá aj trochu
hýbať.
Pecúch Fakt sa hýbe.
Rajnoha Aj ním niečo vidíš?
Pecúch (dotkne sa prstom Starcovho oka)
Je sklené. Nemôže ním vidieť.
Ružiak Keď sa trochu hýbe, musí ním aj trochu
vidieť. Vidíš ním aspoň trochu?
Starec Trochu. (Do obecenstva.) Cigánim ich,
aby mali radosť.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
Fakt?
Ružiak Chalani, to musíme skontrolovať!
Rajnoha Zakry si dobré oko dlaňou a povedz,
čo teraz vidíš!
24 25
Starec (zakrýva si dobré oko dlaňou) Vidím
tvoju košeľu.
Pecúch Akú má farbu?
Starec Je modrá.
Rajnoha Chalani, on ju naozaj vidí.
Ružiak Alebo si ju všimol už predtým.
Pecúch Čo ak si zakrýva sklené oko a díva sa
dobrým?
Starec Dívam sa skleným. Dobré mám to
pravé.
Rajnoha Fakt, chalani. On má dobré to pravé,
čo si zakrýva.
Ružiak A čo ak si to zle pamätáme, a má dobré
to ľavé?
Pecúch Ešte raz si vyber sklené, nech vieme,
ktoré to je!
Rajnoha Nie. Nemusíš.
Ružiak Ba áno, musí.
Starec (do obecenstva) Nedá sa nič robiť,
znova si ho musím vybrať. (Vyberá si
oko a obracia sa k Spolužiakom.)
No, je sklené to ľavé?
Ružiak Fakt, chalani, sklené je to ľavé.
Rajnoha Nemôžem sa na to dívať, vlož si ho!
Starec (vkladá si oko a hovorí do obecenstva)
A znova si ho musím vložiť.
Pecúch Teraz ťa vyskúšame.
Starec Dobre, tak ešte raz. Zakryjem si dlaňou
to pravé... (Zakryje si pravé oko dlaňou.)
Pecúch A budeš sa dívať pomedzi prsty. (Strhne
mu dlaň z oka.) Nie, nie, s nami nevybabreš.
Nebudeš si ho zakrývať sám — ja
ti ho zakryjem. (Zakryje mu pravé oko
svojou dlaňou.)
Ružiak Teraz povedz, koľko prstov ti ukazujem?
(Ukazuje tri prsty.)
Starec Tri.
Rajnoha A ja? (Ukazuje zavretú päsť.)
Starec Ani jeden.
Pecúch (skladá dlaň zo Starcovho oka) Fakt,
chalani. On aj tým skleným okom normálne
vidí.
Ružiak Poď s nami v nedeľu na štadión!
Starec Idem. Kto hrá?
Pecúch Naši hrajú proti Čechii Karlín.
Rajnoha Tu máš lístok na státie a čakáme ťa.
(Dáva mu lístok.)
Starec Kde?
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
Za bránkou pod hodinami. (Odídu do
pozadia.)
Starec (do obecenstva) Chvalabohu, zmizlo to.
Možno to tu ani nebolo. (Prezerá si lístok.)
Ale ako sa mi potom dostal do ruky
lístok? Že by sny boli až takéto hmatateľné?
No a keby aj. Hlavne že ma napokon
prestal podozrievať aj ten nedôverčivý
Pišta Pecúch. Hoci skleným okom
nevidím nič. To som len tým zdravým aj
Pištovi Pecúchovi videl pomedzi prsty.
Vďaka tomu mi uverili všetci traja —
a mal som troch kamarátov, s ktorými
som mohol chodiť nielen do školy, ale aj
26 27
do kina, na korzo, na plaváreň alebo na
štadión. (Číta z lístka.) Čechie Karlín.
Presne sa na ten zápas pamätám — bol
to prvý ligový zápas, čo som v živote
videl. Pamätám si aj výsledok. Mužstvo
nášho mesta vyhralo 5:2. A pamätám si
aj jeho zostavu. Dnes sa hrá častejšie
systémom 4 — 2 — 4, ale vtedy sa hralo
WM-systémom. 3 — 2 — 5. Pred brankárom
traja obrancovia, uprostred dvaja
záložníci, a vpredu piati útočníci. A tá
zostava bola Pochaba — Šterbák, Šedo,
Riedl — Timkanič, Rákoczi — Németh,
Pažický, Bielek, Szabo, Zachar. Prečo
v nej bolo toľko Maďarov? Asi povojnoví
repatrianti… Ale nie. Vôbec sa mi to do
hry nehodí. Škrtnem to — veď na futbalový
štadión som sa dostal aj inokedy.
A nie so spolužiakmi, ale sám.
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
Alexandrovovci
Starec Na futbalovom štadióne, tam sa predsa
dali zažiť aj iné veci, nielen futbalová
liga. Štadióny sa nevyužívajú iba na
šport, ale aj na hocaké iné podujatia,
keď sa očakáva tak veľa ľudí, že by sa
nezmestili nikde inde, iba na štadión...
Tak to bolo, keď do nášho mesta prišiel
Alexandrovov súbor Červenej armády.
Ten súbor vtedy, krátko po vojne, putoval
po štadiónoch všetkých krajín, ktoré
oslobodila Červená armáda, a spevom
dával ľuďom na známosť, že už nie sú
v Hitlerových pazúroch a že majú teraz
čakať už len šťastný život v Stalinovom...
(Poobzerá sa, ale nijaká snová postava
sa tentoraz neobjaví.) ... v Stalinovom
objatí. Desaťtisíce ľudí sa v ten deň zišli
na futbalovom štadióne, aby si Alexandrovovcov
vypočuli. I ja som bol medzi
nimi. Na potvrdenie bratstva Alexandrovovci
všade, kam prišli, vždy zaspievali
aj nejakú pesničku toho národa, na
ktorého štadióny práve zavítali — u nás
28 29
zaspievali túto. (Spieva a zdôrazňuje pri
tom hlásku g.)
(pieseň Prídi, ty šuhajko)
Prídi, ty šogajko, ráno k nám,
uvidíš, što ja to robievam.
Ja ráno vstávam, kravy napájam,
ovečky na pole vygaňam.
A viete, koho som vtedy zazrel medzi
Alexandrovovcami? Speváka mimoriadne
fúzatého a rapavého — akoby
z oka vypadol tomu letcovi, ktorého
som zazrel v ruskej stíhačke. Ako som si
ho tak prezeral, aj jeho pohľad náhodou
zablúdil ku mne a zdalo sa mi, akoby ma
spoznal.
Stalin (znova sa vynorí z pozadia, je oblečený
v uniforme dôstojníka Červenej armády,
na hrudi má množstvo vyznamenaní.
Správa sa, akoby bol ešte za scénou,
kontroluje čas na viacerých hodinkách,
zároveň si upravuje fúzy a díva sa pritom
do viacerých zrkadielok)
Starec (na chvíľu sa odmlčí, bojí sa tým smerom
aj pozrieť, ale podľa reakcií obecenstva
usúdi, že za jeho chrbtom sa znova niečo
deje. Pýta sa obecenstva) Zase sa to
objavilo? (Obráti sa a zazrie Stalina, ako
práve vypína hruď a chystá sa vykročiť
na rampu.) Je to on. Presne takto vypínal
hruď aj vtedy — a aj vtedy mi hneď bolo
jasné, že sa chystá spievať sólo.
Stalin (vykročí na javisko a cestou na rampu
zažmurká na Starca)
Starec (do obecenstva) Cestou k mikrofónu na
mňa srdečne zažmurkal — až sa mi od
radosti skoro zastavilo srdce. Ale nebol
čas radovať sa, lebo som videl, že kráča
na opačnú stranu pódia, než je stojan
s mikrofónom, a tak som ho z hľadiska
upozornil. (Ukazuje správnym smerom.)
Mikrofón! Mikrofón!
Stalin (odmietne mikrofón a hrdo sa postaví
presne na opačnú stranu, než mu ukazuje
Starec) Ne nada.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(objavia sa v pozadí ako pantomimická
kapela, ozve sa hudba)
Stalin (spieva)
(pieseň Kalinka
Ivan P. Larionov / Ivan P. Larionov)
Ach, pod sosnoju, ziľonoju,
spať palažite vy miňa!
Aj, ľuli, ľuli, aj, ľuli,
spať palažite vy miňa!
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(pridajú sa)
Kalinka, kalinka, kalinka maja!
V sadu jagoda malinka, malinka maja!
30 31
Stalin (spieva)
Ach! Sosjonuška ty ziľonaja,
ne šumi nada mnoj!
Aj, ľuli, ľuli, aj, ľuli,
ne šumi nada mnoj!
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(pridajú sa)
Kalinka, kalinka, kalinka moja!
V sadu jagoda malinka, malinka moja!
Stalin (spieva)
Ach! Krasavica, duša-devica,
paľubi že ty miňa!
Aj, ľuli, ľuli, aj, ľuli,
paľubi že ty moňa!
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(pridajú sa)
Kalinka, kalinka, kalinka moja!
V sadu jagoda malinka, malinka moja!
Starec (keď Stalin dospieva, tlieska a podáva
mu pero a písanku) Bravo! Prosím si
autogram.
Stalin (ukláňa sa) Spasiba, spasiba. (Obráti
sa aj k Starcovi, prevezme od neho
písanku aj pero, chystá sa dať mu autogram,
no zrazu sa opýta.) I što ty na
miňa tak smatriš, maľčik?
Starec Myslím, že podobného fúzača, ako ste
vy, už poznám.
Stalin Atkuda?
Starec Ešte z vojny. Sedel v ruskej stíhačke
a ja som naňho strieľal z nemeckého
zákopu.
Stalin Eta byla plocha.
Starec Ale len drevenou puškou.
Stalin Plocha, plocha. Ty ľubiš vajnu, maľčik.
Kak tibia zavut?
Starec Ľubomír.
Stalin Ľubomir! Prekrasnaje imja — Ľubomir.
Eta značit, što ty ne toľka vajnu ľubiš.
Ty ľubiš tože mir. I skaži ty mne — što
jiščo ľubiat ľudi, katoryje živut v etam
gorade?
Starec No, napríklad, máme ešte radi — šport.
Stalin Sport? Eta ne plocha. V etam gorade
živut ľudi, katoryje ľubiat sport. I što
jiščo eti ľudi ľubiat? Nu? Što jiščo?
Starec Zmrzlinu.
Stalin Maroženaje? Eta tože ne plocha.
V etam gorade živut ľudi, katoryje
ľubiat maroženaje. I što jiščo ani ľubiat?
Kavo, naprimier, ty ľubiš, maľčik Ľubomir?
Kavo ty ľubiš iz glubiny svajiva
serdca?
Starec Svojich rodičov.
Stalin Charašo, očeň charašo. I skoľka raditelej
u tibia? Nu, skaži, skoľka?
Starec Akože koľko?
Stalin Ty ne znaješ, skoľka u tibia raditelej?
Padumaj! Piať raditelej u tibia? Ili dvenacať?
Četyre? Skoľka svajich raditelej
32 33
ty uvidíš, kagda priďoš sivodňa damoj?
Nu, skoľka?
Starec Dvoch.
Stalin Dvuch! Dvuch, kanečna! I katorych
dvuch?
Starec Svoju mamu…
Stalin Da, mať svaju. I?
Starec … a svojho otca.
Stalin Charašo! Nikakaja ašibka, ty atviečaješ
charašo. Ty ľubiš dvuch svajich raditelej,
ty ľubiš svaju mať i svajiva atca. I tipier
jiščo adin vapros. Gde rabotajet tvoj
atec?
Starec Môj otec je sudca… Predseda okresného
súdu.
Stalin Sudia! I predsedateľ! Daragij maľčik,
a znaješ-li ty, što možet zavtra slučiťsa?
Zavtra tvoj atec uže ne budet predsedatelem.
Starec Nie? A prečo?
Stalin Ja ničivo ne gavarju protiv predsedatelej.
No on možet, naprimier, pagibnuť.
Kavo ty budeš ľubiť v takom slučaje?
Starec Len svoju mamu.
Stalin A pačimu toľka svaju mať? Ty astanoviš
ľubiť atca?
Starec Ako ho mám ľúbiť, keď ho už nebudem
mať?
Stalin Plocha, tipier ty atvečaješ plocha. Padumaj!
Biologičeskova atca u tibia uže
ne budet, no jesť jiščo adin atec — atec,
katoryj nikagda ne umirajet. Atec vsech
narodav. Atec vsech ľudej i životnych.
Atec rabočeva klasa vo vsiem mire. Atec
vsech maľčikav s atcom i bez atca. I etat
atec — eta kto?
Starec Boh?
Stalin (pobúrene) Job tvajivo boga! U tibia
pasledňaja vazmožnosť! Padumaj, durak,
padumaj, i skaži praviľna. Tvoj otec,
katorava ty ľubiš samoj baľšoj ľubvoj,
tvoj jedinstvennyj atec, katoryj nikagda
ne umirajet — eta?… Eta?… Eta Josif…
Josif Vissarionavič…
Starec Stalin?
Stalin (nežne) Stalin! Charašo, maľčiška, charašo!
Charašo, moj daragij syniška. Ty
poňal. Tvoj jedinstvennyj atec, katoryj
nikagda ne umirajet — eta Josif Vissarionavič
Stalin.
Starec A to si ty!
Stalin Ja? Kak ja magu byť Stalinym? Net, net...
Starec Ba, áno, áno, spoznal som ťa! (Do obecenstva.)
Začal som mu tykať. No a čo?
Veď povedal, že Stalin je nesmrteľný.
Ako Pán Boh. A aj Pánu Bohu tykáme,
keď sa modlíme Otčenáš. A Pána
Boha sme pritom nikdy nevideli — a ja
tohto svojho nesmrteľného otca Josifa
Vissarionoviča vidím. Vidím ho dokonca
už druhý raz. Prvý raz to bolo v tom
lietadielku — skoro ma síce vtedy zachlomaždil
— no bola vojna, a ja som bol
v nemeckom zákope, nemohol vedieť,
34 35
že nie som Nemec… Skrátka, tykal som
mu. (Stalinovi.) Spoznal som ťa! To si ty,
náš moskovský otec Stalin!
Stalin (šeptom) Tiše! Kagda ty gavariš, što ja
Stalin, nu charašo, ja Stalin. Toľka tiše
eta gavari, tiše!
Starec (šeptom) Pekne od teba, že si sa znova
vrátil do našej krajiny.
Stalin (šeptom) Kakže vernulsa? Snova plocha
gavariš. Ja k vam ne vernulsa.
Starec (šeptom) A čo teda?
Stalin (šeptom) Ja skažu tibie adin sekret, syniška,
no ty dolžen kľanuťsa, što ty budeš
ob etam malčať kak magila.
Starec (šeptom) Prisahám. Budem mlčať ako
hrob.
Stalin (šeptom) Ot vajny ja zdes.
Starec (šeptom) A kto je potom v Moskve?
Stalin (šeptom) V Maskvie ja astanovil trioch
svajich dvojnikav.
Starec (šeptom) Až troch?
Stalin (šeptom) Tri, eta chvatit. Toľka kagda
adnova iz nich ubjut, nastupajet novyj.
Starec (šeptom) Prečo by niektorého z nich
zabíjali? Kto by mohol chcieť v Moskve
zabiť teba? Nesmrteľného víťaza nad
Hitlerom?
Stalin (šeptom) I bessmertnych ubivajut.
U miňa mnoga takich vragov. I, k sažaleniju,
ne toľka vragov. Ty pabediš, syniška,
i tvoj samyj blizkij prijateľ pakažetsa
voram tvajej pabedy. Adin raz belyj vor,
vtaroj raz krasnyj vor. Pabediť, eta adin
slučaj, i perežiť pabedu — slučaj savsiem
drugoj. No ja znaju, kak perežiť. Ani
dumajut, što ubili miňa — a vsigda ubiut
toľka adnova iz majich dvojnikav. A moj
vtaroj i tretij dvojnik patom ubiut ubijcev.
I ja vsio znaju perežiť — patamušta vsigda
u miňa charošeje ukrytije. I znaješ ty, kde
tipier moje samoje charošeje ukrytije?
Starec (vykríkne) Tu u nás!
Stalin (šeptom) Tiše! Da, praviľna, syniška,
maje samoje charošeje ukrytije tipier
zdes u vas. Do sich por ja byl ukrytyj
v raznych goradach, no ot sivodňašneva
dňa ja budu ukrytyj zdes u vas. Smatri!
(Ukazuje dokument.) Ja pačotnyj graždanin
vaševo gorada.
Starec (šeptom) Ó aké šťastie pre nás! Ale
počkaj! Čestné občianstvo? To predsa
ešte nič nedokazuje. Ako ti mám veriť,
keď máš v Moskve troch dvojníkov, že tu
u nás si to ty, ten pravý Stalin?
Stalin (šeptom) Ne spieši, syniška. Ty uvieriš,
što ja dejstviteľna Stalin. Kagda ne
uvieriš sivodňa, uvieriš zavtra. Kagda
neuvieriš v dvadsatam vieke, uvieriš
v dvadsatam piervam. I kagda ne uveriš
v drugom tysjačiletiji, ja pridu tibia ubediť
v treťom.
Starec (šeptom) Ako ma prídeš o tom presvedčiť
v treťom tisícročí, keď v treťom
tisícročí budeš už dávno mŕtvy?
36 37
Stalin (šeptom) Syniška! Tiepier ja tibie skazal
sekret, i ty uže zabyl? Ja vsio znaju
perežiť — ja budu žiť i v treťom tysjačiletiji.
Miňa vsigda ubivajut i ja nikagda ne
umiraju.
Starec (šeptom) No dobre, už ti verím, si to ty.
A keby som ťa hľadal, kde ťa nájdem?
Stalin (zasmeje sa nahlas) Gastinnica Royal.
Komnata — nomer adin. Familija —
Alexandrov. (Podpisuje sa.) Alexander
Alexandrovič Alexandrov, narodnyj
artist Savietskava sajuza. Eta vsio byla
šutka. (Vracia Starcovi písanku s autogramom,
no darmo Starec naťahuje
ruku aj za perom, pero si vkladá Stalin
do vrecka na uniforme, dôstojne odchádza
do pozadia a cestou spieva.)
(pieseň Kalinka)
Ach, pod sosnoju, ziľonoju,
spať palažite vy miňa!
Starec (vydýchne si) Fuj. Zmizlo to. Lenže
práve vo chvíli, keď sa to priznalo, že to
iba žartovalo, ja som uveril, že to naozaj
bol Stalin. Keď som ho stretol prvý
raz, chcel ma trafi ť bombou. A teraz,
keď som ho stretol druhý raz, mi zase
ukradol pero. (Vyťahuje z vrecka ďalšie
pero.) Našťastie som tam na štadióne
mal so sebou ešte jedno pero. A poznačil
som si na dlaň. (Značí si na dlaň.)
Hotel Royal. Izba číslo jeden. Mimochodom,
Royal, to nebolo len meno hotela.
Rojal — tak sa povie po rusky klavír. Čo
ak to tá mátoha myslela len obrazne?
(Ťukne sa do čela.) Už viem, ako to
urobím! Na zajtrajšej premiére sa iba
zmienim o tom, že som bol na Alexandrovovcoch
— a potom môj otec…
(Obráti sa k Otcovi.)
Starcov otec (počúva rádio, Starca si nevšíma)
Rôzne hlasy (zo zákulisia, striedavo alebo aj všetky
naraz)
You are listening to the Voice of America.
Počúvate stanicu Svobodná Európa.
Stalin sa pokúša o ovládnutie strednej
Európy.
Západné veľmoci však urobia všetko pre
to, aby situáciu zvrátili.
Nestrácajte vieru!
Stalinove plány sa už zajtra zrútia.
Potrvá to krátko.
Starec Čo potrvá krátko, otec?
Starcov otec Stalinova nadvláda nad našou krajinou.
Starec Veď sa ešte iba začala.
Starcov otec Aj tak je už najvyšší čas, aby sa skončila.
Nesmieme stratiť vieru. Prežili sme
Hitlera, prežijeme aj Stalina. A pre teba
mám prekvapenie. Tvojej matke nestačí
to ľudové vzdelanie, čo ti poskytuje
ľudová škola — chce, aby si chodil ešte aj
do hudobnej. Nuž, aby som vám urobil
38 39
radosť — pozri! Za to vybombardovanie
v štyridsiatom piatom sme dostali
vojnové odškodné — a za to odškodné
som kúpil klavír. (Znova znehybnie
a zmĺkne.)
Starec (do obecenstva) Tak veru. Nijaký rojal.
Môj otec kúpil klavír. Ten klavír vyzeral
oveľa úctyhodnejšie než tamten. Môj
otec… (Poobzerá sa, nájde pohľadom
otca a čaká na jeho reakciu.)
Starcov otec (chodí po javisku s uchom pri rádiu,
z ktorého sa ozýva rušička)
Starec (do obecenstva) Môj otec sa totiž
priatelil s jedným grófom. Aj toho grófa
asi nadchlo, keď sa dopočul, že čestným
občanom nášho mesta sa stal Josif
Vissarionovič Stalin. A to jeho nadšenie
bolo zrejme také veľké, že hneď začal
rozpredávať zariadenie svojho grófskeho
kaštieľa. Určite tušil, že ak sa tých
harabúrd, čo tam má, nezbaví sám,
o chvíľu sa s nimi už bude musieť mordovať
nebodaj niektorý zo Stalinových
dvojníkov — a gróf bol citlivý človek
a nechcel, aby ten dvojník dostal pruh
pri prevláčaní nejakého ťažšieho kusa
nábytku. A okrem toho ten gróf asi tušil,
že ho čakajú úlohy oveľa vznešenejšie,
než aby ustavične len vybrnkával na klavíri.
Takže klavír radšej predal — aby si
zas on mal začo kúpiť nejaké elegantné
montérky... Alebo sa mýlim? Veď aj ten
gróf mal iste rádio. Iste aj on mal každý
večer perfektné informácie. (Zvuky rušičky.)
Teda nie vždy perfektné, ale mal
ich.
Rôzne hlasy (zo zákulisia, striedavo alebo aj všetky
naraz)
You are listening to the Voice of America.
Počúvate stanicu Slobodná Európa.
Nestrácajte vieru!
Potrvá to krátko.
Starec Ten gróf bol zo starého rodu, mal
staršiu pamäť než iní a vedel si lepšie
predstaviť, čo sa skrýva za tým slovom
„krátko“…
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
40 41
V hudobnej škole
Starec To, čo kúpil môj otec od grófa, bolo
staré, rozladené, ošarpané, ešte vždy
však úctu vzbudzujúce krídlo značky Petrof.
Trojnohý čierny netvor. No v byte
na súde, v ktorom sme vtedy bývali,
boli veľké izby a našlo sa v jednej preň
miesto. Moja matka nemusela už ďalej
skrývať svoju tajnú nádej, že porodila
klavírneho virtuóza — a zapísala ma do
hudobnej školy. A tam ma začala učiť
moja prvá učiteľka klavíra, do ktorej
som sa ihneď zaľúbil.
Učiteľka klavíra (prichádza a sadá si vedľa neho)
Starec (prekvapene si ju prezerá) Pani učiteľka,
aj vy ste tu?
Učiteľka klavíra Nie som tu.
Starec A čo tu teda robíte, keď tu nie ste?
Učiteľka klavíra Aj ja sa ti iba snívam.
Starec (do obecenstva) Nie je tu. Aj ona sa
mi iba sníva. A vlastne — možno sa mi
snívala aj vtedy. Možno aj vtedy som ju
videl nie takú, aká naozaj bola, ale takú,
akú som si ju vysníval. Páčilo sa mi na
nej všetko. Páčilo sa mi, ako sa smiala,
aj ako sa mračila. Ako sa česala, aj ako
voňala. Páčili sa mi aj rôzne svetríky, čo
striedavo nosila, a páčilo sa mi aj to, že
všetky boli rovnako tesné. Ledva sa do
nich zmestila. Najmä keď sa nadýchla…
(Obráti sa k Učiteľke.) Keď ste už tu,
nadýchnite sa, prosím.
Učiteľka klavíra (nadýchne sa)
Starec Ale páčili ste sa mi aj pri výdychu…
Učiteľka klavíra (vydýchne)
Starec Vedeli ste, že som vás hneď od prvej
chvíle miloval?
Učiteľka klavíra (nadýchne sa)
Starec Samozrejme — iba platonicky.
Učiteľka klavíra (vydýchne)
Starec A nie iba preto, že vy ste boli dospelá
žena a ja iba chlapec.
Učiteľka klavíra (nadýchne sa)
Starec Platonické to bolo aj preto, že vy ste
milovali iného.
Učiteľka klavíra (vydýchne) To hádam nie.
Starec Ale ba áno. Len si spomeňte, čo ste mi
povedali, keď som vám raz na hodine
klavíra porozprával, ako Stalin zhodil na
mňa bombu.
Učiteľka klavíra Drahý súdruh Stalin by nikdy nezhodil
bombu na malého chlapca.
Starec Presne to ste povedali. A spomínate si,
čo ste povedali, keď som vám zas inokedy
porozprával, ako mi súdruh Stalin
ukradol pero?
42 43
Učiteľka klavíra Drahý súdruh Stalin by nikdy neukradol
pero malému chlapcovi.
Starec Presne. A nestačilo vám povedať iba
„súdruh“. Nikdy ste nezabudli povedať
„drahý súdruh“. A vždy sa vám pri tom
dojato zaleskli oči.
Učiteľka klavíra (utrie si slzu)
Starec Presne tak, ako teraz.
Učiteľka klavíra Ale usilovala som sa ti to aj vysvetliť. Môj
otec bol v koncentráku a vrátil sa z neho
živý. Skôr než by tam bol vypustil dušu,
ho odtiaľ vyslobodila Červená armáda.
Bol to zázrak.
Starec Vždy ste o tom rozprávali ako o zázraku.
To preto vás potom, po vojne, brával do
kina na ruské fi lmy?
Učiteľka klavíra Hlavne na jeden ruský fi lm. Na Pád
Berlína.
Starec Nestál za nič.
Učiteľka klavíra Ale môjmu otcovi sa páčil. Videli sme ho
spolu možno aj desať ráz. A vždy, keď
tí dvaja vojaci, Jegorov a Kantarija, vynášali
uprostred paľby červenú zástavu
na kupolu Reichstagu, môj otec pri tom
plakal. (Plače.) A ja s ním.
Starec Veď to bol iba hraný fi lm.
Učiteľka klavíra Ale tá udalosť bola skutočná. Existoval
o nej aj fi lmový dokument.
Starec Aj ten bol iba hraný. Ten dokument vraj
nakrútili ruskí fi lmári až dva týždne po
vojne. S úplne inými vojakmi. Na Stalinov
príkaz.
Učiteľka klavíra Drahý súdruh Stalin by nikdy neprikázal
nakrútiť falošný dokument.
Starec A o čom to potom hovorí Jevtušenko
v básni Zbohom, naša červená zástava?
(Jevgenij Jevtušenko,
Zbohom, naša červená zástava)
Zbohom, náš krasnyj fl ag...
Už z Kremľa nadol tak
hrdo si neklesal,
ako si stúpal hrdo,
ty, víťazný náš znak,
tam, v ohni, na Reichstag,
hoci aj vtedy sa
kryl podvod tvojou žrďou…
Učiteľka klavíra Keby to aj hneď bola pravda, aj Jevtušenkovi
to trvalo, kým na to prišiel.
Starec Ale my, chlapci v slovenskom okresnom
meste, sme sa to dozvedeli hneď.
Učiteľka klavíra Od koho?
Starec Od svojich otcov. Hlásil to Hlas Ameriky.
Učiteľka klavíra Môj otec ho nepočúval.
Starec To nič. Ja som miloval vás a vy ste milovali
drahého súdruha Stalina, no ja som
sa na vás za tú lásku k nemu nehneval.
A nikdy, ani na chvíľu, som vás preto
neprestal milovať. Na hodine klavíra
som sa nemohol na vás vynadívať —
a ustavične som vás mal pred očami, aj
keď som vás nevidel. Videl som vás na
44 45
obálkach módnych časopisov, ktoré si
kupovala moja matka, videl som vás na
plagátoch kina, aj na plagátoch divadla,
stretával som vás na všetkých uliciach,
zjavovali ste sa mi aj v snoch. Veď ja som
sa ochotne naučil hrať a spievať aj tú
pieseň Suliko…
Učiteľka klavíra To bola obľúbená pieseň drahého
súdruha Stalina.
Starec Áno. Ani to ste nikdy nezabudli povedať.
A ani vtedy ste nikdy nezabudli povedať
„drahého“.
Učiteľka klavíra (utrie si oči)
Starec A aj vtedy ste mali v očiach slzy.
spolu (hrajú štvorručne a spievajú)
(pieseň Suliko, gruzínska ľudová)
Milej hrob som hľadať išiel,
(Ja iskal magilu miloj,
v srdci mojom žiaľ zmeravel,
abašol ja vsie kraja
radosť srdca sa stratila,
i rydal slezoj garjačoj:
volám, volám ťa premilá.
„Gde ty, milaja maja?“)
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
Noc v galérii
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(stoja okolo Starca a spievajú)
(pieseň Suliko, gruzínska ľudová)
Radosť srdca sa stratila,
(I rydal slezoj garjačoj:
volám, volám ťa premilá
„Gde ty, milaja maja?“)
Starec Zbláznili ste sa?
Pecúch A nezbláznil si sa náhodou ty?
Starec Čo tu zase chcete?
Ružiak Už si zabudol?
Rajnoha Snívame sa ti.
Starec Ale už stačilo, chalani. Veď už som vám
to vysvetlil. Je to monodráma. Zvládnem
ju aj bez vás.
Ružiak Ako myslíš. Dobre, my ideme.
Starec Kam?
Ružiak (ukazuje mu, čo nesie — je to premietací
prístroj a kotúč s fi lmom) Vieš, čo je
toto? Odniesol som z domu premietačku
a senzačný fi lm.
46 47
Pecúch Mišova mama je vdova…
Rajnoha A je práve v kúpeľoch — som doma len
ja. Ideme si to u nás premietať.
Ružiak A ty si tu ostaň sám aj so svojou monodrámou.
Starec To je čosi iné! Idem s vami — a pekne sa
mi snívajte ďalej!
Ružiak (začne pripravovať premietačku na premietanie
smerom do hľadiska) Budem
to premietať na tamtú stenu.
Pecúch A kde si máme sadnúť?
Rajnoha Sem, na maminu posteľ. Ale nezašpiňte
prikrývku!
Starec, Rajnoha, Pecúch
(sadnú si na okraj javiska, tvárami do
hľadiska)
Starec Tak už začni, Vlado, už premietaj!
Ružiak (premieta) Už to beží. Film sa volá
Noc v galérii. Teraz vidíte galériu.
Tie sochy na podstavcoch sú naozaj
sochy. Len na jednom stojí živý chlap.
Ale nedá sa rozoznať od ostatných
sôch. Aj on je nahý a stojí nehybne ako
socha.
Stalin (v koženom kabáte sa vynorí z pozadia
a chvíľu postojí za ich chrbtami)
Starec To je úplný Stalin!
Rajnoha Ako by to mohol byť Stalin?
Starec Nehovorím, že je to on. Hovorím, že je
to úplný on.
Stalin (znova sa utiahne do pozadia)
Pecúch On stojí, ale jemu nestojí.
Ružiak Vydrž, Pišta. Teraz sa objaví návštevníčka
galérie.
Učiteľka klavíra (zdvihne sa od klavíra a postaví sa za
ich chrbtami)
Ružiak Už je tam.
Starec To je úplne moja učiteľka klavíra!
Rajnoha Ako by to mohla byť tvoja učiteľka klavíra?
Starec Nehovorím, že je to ona. Hovorím, že je
to úplne ona.
Ružiak Nevyrušujte, lebo nebudete potom
vedieť, o čom to je.
Pecúch A o čom to je?
Ružiak Zatiaľ ešte o ničom. Tá návštevníčka teraz
chodí od sochy k soche, každú si len
tak ledabolo prezerá a ide k ďalšej. Ale
pozor! Teraz sa pristavila pri podstavci,
na ktorom stojí živý chlap.
Starec, Pecúch, Rajnoha
Fíha!
Ružiak Chodí okolo neho, ale ten chlap stojí
ďalej nehybne.
Pecúch Prečo mu ešte nestojí?
Rajnoha Nevyrušuj, Pišta, fakt teraz vydrž.
Ružiak Aj keď stojí nehybne, predsa je tá socha
návštevníčke podozrivá.
Starec Ako vieš?
Ružiak Nevidíš? Vrátila sa k nej.
Učiteľka klavíra (položí Starcovi ruku na plece a nakloní
hlavu)
Starec Aj podľa toho, ako nakláňa hlavu, je to
úplne moja učiteľka klavíra.
48 49
Rajnoha To nemôže byť tvoja učiteľka klavíra.
Starec Nehovorím, že je to ona. Hovorím, že je
to úplne ona.
Ružiak Fakt sa, chalani, teraz pozerajte. Chytila
ho za vtáka. No hneď ho pustila, akoby
sa popálila.
Pecúch A konečne sa mu postavil.
Rajnoha Buďte tichšie, chalani, je otvorené
okno!
Starec Úplne ako ona.
Ružiak Ak neprestanete vyrušovať, prestanem
premietať. Teraz sa poobzerala a zase
ho chytila za vtáka. Ale zase ho musela
hneď pustiť.
Ozve sa zvonenie.
Rajnoha Vypni to, niekto u nás zvoní!
Ružiak Neboj sa, to zvonenie sa ozvalo v tom
fi lme.
Rajnoha Fakt, chalani?
Starec Veď aj ona sa zľakla toho zvonenia.
Pecúch Preto mu ho pustila.
Ružiak Počúvaj, ozve sa aj druhé zvonenie.
Ozve sa druhé zvonenie.
Ružiak Už sa ozvalo. A teraz príde tretie.
Ozve sa tretie zvonenie.
Rajnoha To tam zvoní preto, že sa niekto dotkol
sochy?
Ružiak Nie. To zvoní, lebo zatvárajú galériu.
Toto je zriadenec. Musí pozhasínať
a zamknúť vchod. Ale ešte predtým obchádza
celú galériu a kontroluje, či tam
neostal nejaký návštevník.
Starec Mala by sa niekde skryť a nechať sa tam
zamknúť.
Ružiak Veď to práve robí. Už sa skrýva... Vidíte
to? Zriadenec už pozhasínal aj zamkol.
Už sú tam sami... Teraz vyjde z úkrytu.
... A teraz ho znova chytí za vtáka.
Pecúch Pozrite, chalani, rozmýšľa, či by nemala
naňho vyskočiť!
Rajnoha Prečo by naňho vyskakovala?
Pecúch Má ho už taký, že ju na ňom udrží.
Starec Keď k nej zostúpi z toho podstavca, ja
ho asi zabijem.
Ružiak To si píš, že zostúpi — ale najprv sa ona
povyzlieka.
Učiteľka klavíra (na chvíľu zakryje Starcovi oči)
Starec Úplne ona! Moja učiteľka klavíra!
Rajnoha Veď si ju nikdy nevidel nahú, ako to môžeš
tvrdiť? To nemôže byť tvoja učiteľka
klavíra.
Ružiak Tak dáte s tým už pokoj? Už to príde.
Ten chlapík je už dole z podstavca.
Rajnoha Čo to teraz robia, chalani?
Pecúch Trtkajú.
Rajnoha Čo je to trtkať?
Starec Robiť deti.
Rajnoha Deti nosí bocian.
Starec Ako je možné, Mišo, že ty ešte veríš,
že deti nosí bocian, keď tvoja mama je
pôrodná asistentka?
Rajnoha A ako by prišli na svet? Mama im len
pomáha, keď už sú na svete.
Ružiak Deti sa robia takto, ty kokos.
50 51
Pecúch Trtkaním.
Rajnoha Tomu neverím. Keby sa deti robili takto,
každý by mal len toľko detí, koľko by
chcel. A prečo by potom chudobní mali
toľko detí?
Pecúch Lebo aj chudobní majú radi trtkačku.
Rajnoha Ale fakt, chalani, povedzte mi, prečo to
robia?
Starec Pretože naozaj sa takto robia deti, Mišo.
Ružiak Tvoja mama len pomáha ženám urobené
deti dostať von z brucha.
Pecúch Cez tú dieru medzi nohami.
Rajnoha Čo to robíš, Pišta? Keď sa mama vráti
z kúpeľov, nesmie prísť na to, že sme tu
premietali.
Pecúch Veď nerobím nič, len pozerám fi lm.
Starec A honíš si vtáka.
Pecúch Už som ho dohonil.
Ružiak (prestane premietať) Vyšlo ti to presne.
Aj fi lm sa práve skončil.
Učiteľka klavíra (sa pohne, nevdojak sa jej zošmykne na
zem šálik)
Starec Celkom ako ona. Celkom ako ona
a drahý súdruh Stalin. Má šťastie, že je
to len vo fi lme.
Pecúch Pusti ten fi lm ešte raz, Vlado!
Starec Nie, už ho nepúšťaj!
Pecúch Ba pusti! Prečo nie? Pusti ho ešte raz!
Ružiak Stačilo, chalani. Čo ak sa naši rozhodnú
skontrolovať skrýšu? Radšej to tam už
pôjdem vrátiť.
Pecúch Neser sa, pusti to ešte raz!
Ružiak Naozaj, už to radšej odnesiem zas domov.
Rajnoha Pôjdem s tebou, a keby niečo, ponesiem
to ja, ako že je to moje.
Učiteľka klavíra (ešte skôr než sa zdvihnú, zmizne v pozadí)
Starec Tak aj ja pôjdem s vami. Aj ja to môžem
niesť.
Pecúch Ty nemusíš. Ponesiem to ja.
Rajnoha Ale ozaj, prečo potom sa hovorí, že
bocian?
Všetci okrem Starca miznú v pozadí.
Starec (odpojí sa od svojich Spolužiakov,
ostáva na javisku a hovorí do obecenstva)
Dobrá halucinácia. (Všimne si, že
na scéne zostal šálik.) Ale čo je toto?
Veď pred chvíľou to tu ešte neležalo.
(Zdvihne šálik.) Predtým lístok na futbal
a teraz šálik. Čí je to šálik?
Stalin (vynorí sa z pozadia s vyhrnutým golierom
a v tmavých okuliaroch, na prvý
pohľad pôsobí aj sa správa ako tajný)
Tvojej učiteľky klavíra. Daj, odovzdám
jej ho.
Starec (nedá si vziať šálik, vloží si ho do
vrecka) Netreba. Odovzdám jej ho ja.
Stalin Len či ho od teba prijme, keď žiarliš na
súdruha Stalina?
Starec Ja žiarlim? Ja iba...
Stalin A prečo ja iba? Chyba, keď je súdruh
Stalin pre teba iba nejaké ja iba.
Starec Dúfam, že ten súdruh Stalin... Porazilo
by ma, keby si to bol ty.
52 53
Stalin Porazilo by ťa? A prečo by som to nemohol
byť ja?
Starec Hovoríš po slovensky.
Stalin Súdruh Stalin je aj geniálny jazykovedec.
Pre geniálneho jazykovedca
je naučiť sa po slovensky hračka. No
neľakaj sa — nie som súdruh Stalin. Stačí
mi, keď sa naňho podobám. Nepočul si,
že súdruh Stalin má veľa dvojníkov?
Starec Počul som. (Do obecenstva.) Mám pocit,
že aj teraz hovorím s jedným z nich.
Stalin Správne. A aj vtedy si vždy hovoril
s jedným z nich, keď si mal pocit, že
hovoríš s jedným z nich. Mimochodom,
čo povieš na ten premietací prístroj,
čo odnášal tvoj spolužiak Ružiak? Je to
dobrý prístroj, čo?
Starec Myslím, že áno.
Stalin Bodaj by nebol dobrý, keď je otec tvojho
spolužiaka Ružiaka kožušnícky buržuj.
Kožušníctvo sme mu už znárodnili, ale
určite ešte doma skrýva nejaké neodovzdané
kožuchy. Určite okrem toho
prístroja má doma ešte všeličo iné, čo
nazdieral z mozoľov nášho pracujúceho
ľudu. Čo povieš? Má či nemá?
Starec (do obecenstva) Mal. Keď Ružiakovmu
otcovi tie neodovzdané kožuchy našli
a keď nielen Ružiakovho otca, ale aj
jeho matku zavreli hneď potom, ako
im urobili domovú prehliadku, bolo
všetko, čo im zabavili, vystavené potom
vo výklade ich bývalého kožušníctva.
Nechýbal medzi kožuchmi ani ten
premietací prístroj. A môj spolužiak
Ružiak, syn triednych nepriateľov, musel
niekoľko dní stáť v pionierskej šatke
pred tým výkladom ako čestná stráž.
Aby si zhnusený pracujúci ľud mal pred
kým odpľúvať. (K Stalinovi.) Neviem, čo
majú.
Stalin Nikdy si u nich nebol?
Starec Bol som, ale na to, čo majú, som sa
nedíval.
Stalin To je chyba. Mal si sa dívať. Nabudúce,
keď tam budeš, sa pozeraj lepšie. Ten
prístroj, čo odnášal tvoj spolužiak,
je naozaj veľmi pekný. A čoskoro bude
aj veľmi slávny.
Starec Môj spolužiak?
Stalin Ten prístroj! Veď nemôžeme urobiť nič
lepšie ako poslať ho do Moskvy. Ako dar
nášho ľudu k sedemdesiatym narodeninám
súdruha Stalina.
Starec Aj s tým fi lmom?
Stalin Aj s tým fi lmom.
Starec A bude sa súdruhovi Stalinovi taký fi lm
páčiť?
Stalin Súdruh Stalin si premieta každú noc
niekoľko fi lmov. Aj takých, čo sa mu
páčia, aj takých, čo sa mu nepáčia. Premietne
si aj tento.
Starec A ako sa k tomu premietaciemu
prístroju a k tomu fi lmu dostanete?
54 55
Stalin (šeptom) Jednoducho, chlapče.
(Odkryje si chlopňu kabáta a ukáže
Starcovi odznak.) Veľmi jednoducho.
(Dôstojne odchádza do pozadia.)
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo. Nikdy nie robotnícku
Starec Pokiaľ som sa dostal? Ak to beriem
historicky — určite až po február 1948.
Takzvaný víťazný. Historický medzník.
Ba ešte ďalej. Veď určite to bolo až po
Víťaznom februári, keď sa po našom
meste začala šíriť tá hádanka.
Spolužiaci (znova sa objavia) Vieš, kto je najšikovnejší
skokan na svete?
Starec No kto?
Pecúch Ty nevieš?
Starec Nie.
Ružiak No predsa minister zahraničných vecí
Ján Masaryk.
Starec Prečo?
Rajnoha Lebo nielenže dokázal vyskočiť z okna...
Všetci štyria ... ale ho ešte dokázal aj za sebou
zatvoriť!
Starec (do obecenstva) Zvláštne, čo? Toľkí si
mysleli, že to bola samovražda, toľkí
tvrdili, že netušili, že to bola vražda,
pretože sa im vraj až postupne otvárali
oči — a my chlapci z nášho mesta sme
56 57
(piesen Široka strana moja rodnaja
Isaak Dunajevskij / Vasilij Lebedev
Kumač)
Širaka strana maja radnaja,
mnoga v nej lisov palej i riek.
Ja drugoj takoj strany ni znaju,
gde tak voľna dyšit čilaviek.
Starec (do obecenstva) „Iba smrť jedného
človeka je tragédia. Smrť miliónov je len
štatistické číslo,“ tvrdil súdruh Stalin.
Za tragédiu pokladal zrejme len tú
svoju. Tá tragédia však mala nastať až
5. marca 1953. A dovtedy, po Víťaznom
februári 1948, sa u nás na plné obrátky
rozbehli päťdesiate roky a lámali
rekordy. Nevinne popravení sa dali rátať
na stovky a nevinne uväznených boli
státisíce. A zo západného rozhlasu sa
stále ozývalo, že to potrvá len krátko.
Môjho otca utešoval aj komik Jára
Kohout, ktorý síce potom, čo emigroval,
skončil v kloake zahnívajúceho kapitalizmu,
ale ani tam mu neprestalo byť do
smiechu a éterom z Washingtonu do
vlasti posielal svoje ódy na počesť prvého
robotníckeho prezidenta Klementa
Gottwalda.
Starcov otec (počúva nejasný spev, prerážaný hlasom
rušičky)
Starec Ty niečo počuješ, otec?
tej smutnej hádanke rozumeli už vtedy,
keď telo Jána Masaryka v marci 1948
zadunelo pod oknami Černínského
paláca. My sme mali oči otvorené už
vtedy. Teda ja iba jedno, ale stačilo to.
Mimochodom — aj ten napoly Čech,
napoly Američan, minister zahraničných
vecí Jan Masaryk, bol vášnivý klavirista.
(Hrá a spieva.)
(pieseň Valčík na rozloučenou
R. Burns / J. Moravec)
Končí ten čas, jenž byl plný
nejhezčích nocí a dní.
Poslouchej, jak tichý valčík
na rozloučenou nám zní...
Ružiak, Rajnoha, Pecúch
(tancujú valčík za jeho chrbtom. Tanec
ukončia pádom na zem.)
Starec (do obecenstva) Aj my chlapci
z nášho mesta sme vedeli, že sa u nás
dýcha čoraz neslobodnejšie, a preto
sme si robili posmech z piesne Širaka
strana maja radnaja — vyspevovali sme
ju vždy vtedy, keď sme na branných
cvičeniach pochodovali v plynových
maskách.
Všetci štyria (spievajú pieseň Širaka strana maja
radnaja a pochodujú pri tom v plynových
maskách)
58 59
Starcov otec (prikývne a spieva pieseň Kléma hoblíku
se štítil.)
(pieseň Kléma hoblíku se štítil
na melódiu Jaroslava Ježka)
Kléma hoblíku se štítil,
srpu, kladiva se chytil.
Že původem byl z maličké vísky,
pije vodku, nemá rád whisky.
Starec A čo robil náš ľud? Cez týždeň lámal
údernícke normy a v nedeľu sa šiel
za úspešné splnenie plánu pomodliť
do kostola. Ľud, aby mal pokoj, v každé
prvomájové ráno nastupoval do
sprievodu, skandoval „ten, kto stojí na
chodníku, nemiluje republiku“ a zhadzoval
z alegorických vozov amerického
prezidenta Trumana. A veď si to Truman
aj zaslúžil. Za to, že mu Stalin pomohol
vyhrať vojnu s Japonskom, na revanš daroval
Stalinovi celú strednú Európu. Tak
kto by dnes chcel vyčítať nášmu ľudu
tie prvomájové sprievody? Napokon,
až taký pokorný ten náš ľud zase nebol.
Len čo sa skončil sprievod, prepláchol si
náš ľud hrdlo a potom až do noci smelo
vyspevoval pod opustenými prvomájovými
tribúnami...
Starec, Ružiak, Rajnoha, Pecúch
(tackajú sa a spievajú)
(pieseň Haj, husičky, haj
ľudová paródia ľudovej piesne)
Haj, husičky, haj,
Stalin nám dal raj.
Miesto masla margarínu,
miesto cukru sacharínu.
Haj, husičky, haj,
Stalin nám dal raj.
Starec Kto mal šťastie, toho za spevácky výkon
aj odmenili rekreačným pobytom v Ilave
alebo v Jáchymove. A zaujímavé bolo aj
chodiť vtedy do školy. Nielen z pánov
učiteľov, ale dokonca aj z nás žiakov sa
zrazu stali súdruhovia.
Pecúch Keby si potreboval, súdruh,…
Rajnoha … sme pripravení, súdruh,…
Ružiak … na tvoju ďalšiu halucináciu, súdruh.
Starec Koľko ráz vám mám hovoriť, že vás
v monodráme nepotrebujem? Ale keď
ste už tu — spomínate si, ako vtedy vždy
musel učiteľ prerušiť vyučovanie, keď do
triedy vtrhol zväzácky funkcionár?
Rajnoha, Ružiak
Pravdaže si spomíname! (Posadajú si
ako žiaci v škole.)
Rajnoha Bolo to čosi hrozné.
Ružiak Prečo hrozné? Náhodou, keď to bola
ťažká hodina a učiteľ práve skúšal…
Starec (ostal stáť a hrá učiteľa) K tabuli pôjde…
60 61
Pecúch (ostal stáť a hrá zväzáka) Česť práci,
súdruh učiteľ, prepáčte, že musím prerušiť
vašu hodinu…
Ružiak Zväzácki funkcionári učiteľom tykali,
ty kokos!
Rajnoha A nehovorili „prepáčte“.
Pecúch Česť práci, súdruh učiteľ, preruš, prosím
ťa, vyučovanie!
Starec Česť práci, už je prerušené. Čo potrebuješ,
súdruh zväzácky funkcionár?
Pecúch Dvoch takých silnejších.
Rajnoha, Ružiak
(rútia sa k Pecúchovi a spolu s ním
zmiznú v pozadí)
Starec (do obecenstva) Keď zväzácki funkcionári
prerušovali vyučovanie, vždy
to robili v záujme nejakej ideologicky
významnej úlohy.
Rajnoha, Ružiak
(vracajú sa bez Pecúcha)
Starec Akú ideologicky významnú úlohu ste
dnes pomohli splniť súdruhovi zväzáckemu
funkcionárovi, súdruhovia žiaci?
Rajnoha, Ružiak
Nosili sme knihy na nákladné auto.
Starec (do obecenstva) Počuli ste to. Po Víťaznom
februári bolo ideologicky významnou
úlohou napríklad aj nosenie zo
školskej knižnice vyradených kníh na nákladné
auto. To auto ich potom odvážalo
do celulózky. Kde ich mali pomlieť na
kašu. Aby zbytočne nebalamutili mládež
novú, mládež Stalinovu. Z tej kaše mali
potom vyrobiť znova biely papier. Aby
bolo na čo tlačiť Stalinove nesmrteľné
myšlienky. Lenže súdruhovia pomocníci
zväzáckeho funkcionára neboli vždy
dostatočne uvedomelí — a zopár tých
na zánik odsúdených kníh bezideovo
zachránili za košeľou. Akú knihu to máš
za košeľou, súdruh Rajnoha?
Rajnoha (vytiahne spod košele knihu a prečíta
meno autora aj názov) Jozef Cíger
Hronský, Smelý Zajko v Afrike.
Starec Ach, beda, veď to je kniha, ktorá by
zvádzala našu novú mládež do kapitalistického
temna za železnou oponou.
Hneď si ju vopchaj nazad za košeľu
a radšej idem skúšať. K tabuli pôjde…
Pecúch (vtrhne na javisko) Česť práci, súdruh
učiteľ, prosím ťa, znova preruš vyučovanie!
Starec Česť práci, už je znova prerušené.
Čo potrebuješ, súdruh zväzácky funkcionár?
Pecúch Súdruhovia, mali ste už dnes prehľad
súdružskej tlače?
Rajnoha, Ružiak
Ešte nie, súdruh.
Pecúch Tak si ho urobíme. (Vytiahne z vrecka
Pravdu a podá ju Ružiakovi.) Začni ,
súdruh Ružiak! A striedajte sa pri čítaní!
Ružiak (číta) Zloduchovia! Keby sa pred súdom
aspoň kajali!
62 63
Rajnoha (číta) Keby sa aspoň rozplakali a horeli
hanbou!
Ružiak (číta) Keby aspoň dákym, hoci negatívnym
spôsobom prejavili ľudský, hoci
zvrhlý cit!
Pecúch Aj ty, súdruh učiteľ!
Starec (číta) Ale nič také sa neozvalo vo výpovediach
zradcov.
Ružiak (číta) Zradcov pracujúceho ľudu...
Rajnoha (číta) ... a našej vlasti...
Starec, Rajnoha, Ružiak
... a rodnej strany.
Pecúch (berie im noviny) Stačilo. Musím s tým
ísť do ďalšej triedy. Česť práci.
Starec, Rajnoha, Ružiak
Česť.
Pecúch Pozdrav „česť práci“ neskracujeme,
súdruhovia. Česť práci.
Starec, Rajnoha, Ružiak
Česť práci.
Pecúch (odíde)
Ružiak Takto sa teda zachovali súdruhovia?
Rajnoha Asi áno, keď to o nich tvrdia iní súdruhovia.
Ružiak No darmo zrádzajú súdruhovia súdruhov,
súdruhovia sa súdruhom zradiť nedajú.
Súdruhovia včas poslali súdruhov
za mreže.
Rajnoha Lebo keby tam neposlali súdruhovia
súdruhov, poslali by tam súdruhov
súdruhovia.
Ružiak No darmo sa tí druhí súdruhovia tešia,
že sa zbavili tých prvých súdruhov…
Rajnoha … prídu tretí súdruhovia…
Starec Stačilo, súdruhovia žiaci! Netreba to
rozoberať až tak do hĺbky.
Pecúch (vracia sa so zvoncom a zvoní)
Starec Dobre, že už zvoní. Súdruhovia žiaci, je
prestávka, opustite triedu.
Pecúch (prísne sa pozrie na Starca)
Starec (preľaknuto) … ale nikdy nie robotnícku!
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(zmiznú v pozadí)
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
64 65
Pieseň radosti
Starec (vyťahuje z vrecka šálik) Čo to tu mám?
Ach, to ešte stále nosím pri sebe ten
šálik. Naozaj mám hmatateľné sny. Kde
je moja súdružka učiteľka klavíra, aby
som jej ho mohol vrátiť?
Učiteľka klavíra (vynorí sa spoza klavíra, vezme si šálik)
Tu som. Vďaka.
Starec Zase sa mi snívate?
Učiteľka klavíra Snívam sa ti stále. Som tvoja živá predstava.
Starec Škoda, že len moja predstava. Ale aspoň
v tom fi lme...
Učiteľka klavíra Ďalšia tvoja predstava. Tá žena vo fi lme
sa vôbec nepodobala na mňa.
Starec Podobala sa. Lebo na vás sa podobá
každá krásna žena, ktorú stretnem.
Ba aj taká, ktorú nestretnem.
Učiteľka klavíra Ďalšie tvoje živé predstavy.
Starec Len moje predstavy? A nie aj moja
pamäť? Dokonale si vás pamätám z hudobnej.
Ako ste vždy sedeli pri klavíri
vedľa mňa, a keď ste sa naklonili, aby ste
mi obrátili noty, vždy ste sa ma pritom
nechtiac dotkli.
Učiteľka klavíra Hádam len niekedy.
Starec Vedel som sedieť tak šikovne, aby ste
sa ma museli dotknúť vždy. Veď vy ste
museli vedieť, že to iba z lásky k vám
sa tak ochotne drvím všetky tie akordy
a stupnice. Že iba z lásky k vám som sa
naučil spievať aj Stalinovu obľúbenú pieseň.
A z lásky som vám odpustil aj to, že
ste mi neverili, keď som vám rozprával,
že súdruh Stalin chcel na mňa zhodiť
bombu.
Učiteľka klavíra Drahý súdruh Josif Vissarionovič Stalin
by nikdy nezhodil bombu na malého
chlapca.
Starec Čakal som, že to znova poviete.
A z lásky som vám odpustil aj to, že ste
mi neverili, že súdruh Stalin mi nevrátil
pero.
Starec, Učiteľka Klavíra
(dvojhlasne) Drahý súdruh Josif Vissarionovič
Stalin by nikdy neukradol pero
malému chlapcovi.
Starec Len z lásky k vám som aj vtedy,
v roku 1951 — ešte som mal iba štrnásť —
napísal báseň, ktorú mi potom uverejnili
v jednom časopise.
Učiteľka klavíra Pamätám sa na ňu. Volala sa Pieseň
radosti.
Starec Keď si tú báseň prečítal môj otec, dokonca
aj on mi povedal...
66 67
Starcov otec (objaví sa s rádiom, z ktorého sa ozýva
zvuk rušičky, stíši ho) Nezakazujem ti
písať také básne...
Starec Ďakujem ti za pochopenie, otec!
Starcov otec Neskáč mi do reči. Nezakazujem ti písať
také básne — len aby ťa to raz nemrzelo!
(Opäť zvýši hlasitosť rádia a za zvukov
rušičky odíde.)
Učiteľka klavíra Povedala som ti vtedy, že tvoj otec sa
mýli a že ťa to nikdy nebude mrzieť.
Starec A ani ma to nikdy nemrzelo. Vyplytval
som v tej básni síce priveľa zbytočnej radosti
— ale rád som ju vyplytval z lásky
k vám. (Recituje.)
(Pieseň radosti)
Dnes moje srdce tancovať by chcelo,
rozorvať žalár, z hrude vyskočiť,
siať radosť svetom, zem si ľúbať vrelo
a volať všade: nám sa oddá žiť!
Dnes z môjho srdca šťastie ako láva
sa valí z úst a kvitne v úsmevoch,
perlí sa v zraku sťaby lesná riava
a prýšti z mojich spievajúcich slôh.
Veď život náš je krásny ako niva
čo iskrí rosou lásky nad zlosti,
nebo sa smeje, keď sa na nás díva,
a ja si spievam pieseň radosti.
Komíny čierne píšu novú éru
do dejín zeme: komunizmu vek,
vek ľudovlády, vek práce a mieru,
Stalinov vek, vek modrých montériek…
Učiteľka klavíra (plače a utiera si oči)
Starec Aj vtedy, keď som vám ju zarecitoval na
hodine klavíra, ste sa takto rozplakali.
A ja som sa vás opýtal, prečo plačete.
A vy ste povedali…
Učiteľka klavíra (privinie ho k sebe a zavzlyká) Z lásky.
Starec A to bola najkrajšia chvíľa môjho života.
V tej chvíli som prvý raz pocítil, že
nielen ja vás, ale že aj vy mňa ľúbite.
A tak som sa zrazu odvážil aj položiť
vám ruku na tie vaše nádherné prsia…
(Položí jej ruku na prsia.) … a opýtať sa
vás: „Z lásky ku mne?“ A vy ste mi na
chvíľu dovolili, aby som vám ich držal…
Učiteľka klavíra (chvíľu sa nebráni, no potom mu ruku
odstrčí)
Starec … ale potom ste mi tú ruku zrazu odstrčili
a zavzlykali ste.
Učiteľka klavíra (vzlyká) Nie. Nehnevaj sa. Neplačem
z lásky k tebe. Plačem z lásky k drahému
Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi,
ktorý nás oslobodil spod jarma fašizmu
a ktorý si zaslúži, aby o ňom básnici napísali
tisíce básní. Dobre, že jednu z nich
si napísal aj ty.
Starec A to bola chvíľa môjho najväčšieho
sklamania. Vykríkol som: „Nielenže na
68 69
mňa Stalin zhodil bombu, nielenže mi
ukradol pero, ale pripravil mi aj toto
sklamanie.“
Učiteľka klavíra Drahý súdruh Josif Vissarionovič Stalin
nikdy nikomu nepripravil nijaké sklamanie.
Starec (kričí) Ale ja som ďalej kričal: „Mne
pripravil. Mne áno.“ (Upokojí sa.) Ale
aj tak som vás až do poslednej chvíle
neprestal milovať. (Pauza.) Kam ste sa
to však potom tak zrazu stratili z nášho
okresného mesta?
Učiteľka klavíra Vydala som sa za klenotníka do hlavného
mesta.
Starec Ten klenotník mal šťastie, že bol od vás
starší.
Učiteľka klavíra No neviem, či až také. Bol starší o štyridsať
rokov.
Starec To ste už mohli radšej počkať pár rokov
na mňa.
Učiteľka klavíra Ktovie, či by si ma potom ešte chcel?
Starec Ja? Ja by som chcel vtedy každú.
Ale hlavne vás. Hlavne vás.
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
Potom, keď zmizla
Starec (do obecenstva) Potom, keď zmizla,
pokúšal som sa predstaviť si ju, ako
kdesi v Bratislave mrhá svoj život vedľa
starého klenotníka, ktorý si ju vôbec
nevšíma a iba ustavične hľadí cez lupu
na nejaké drahé kamene — ale vôbec sa
mi to nedarilo. Vždy sa mi pred očami
vynorila iba, ako sa vlní v objatí akýchsi
mocných chlpatých rúk. A pretože som
klenotníka nikdy nevidel, tie chlpaté
ruky patrili mužovi, ktorý sa nápadne
podobal na drahého Josifa Vissarionoviča
Stalina. Akoby to nebola moja
predstava, ale jej! A ten muž akoby sa
na drahého Josifa Vissarionoviča Stalina
nieže podobal, ale akoby to bol naozaj
on! A dokonca som ich počul aj spoločne
spievať!
pieseň Oj, ty milý môj
(Mileňkij ty moj, ruská ľudová /
Ľubomír Feldek)
70 71
Stalin, Učiteľka Klavíra
(vtancujú na javisko)
Učiteľka klavíra (spieva)
Oj, ty milý môj,
vezmi ma tam k vám
do ďalekého kraja —
budem ti ženou tam.
Stalin (spieva)
Mileňka maja,
vzial by ja tibia,
no tam, v kraju daľokam,
jesť u miňa žena.
Učiteľka klavíra (spieva)
Oj, ty milý môj,
vezmi ma tam k vám
do ďalekého kraja —
budem ti sestrou tam.
Stalin (spieva)
Mileňka maja,
vzial by ja tibia,
no tam, v kraju daľokam,
jesť u miňa sestra.
Učiteľka klavíra (spieva)
Oj, ty milý môj,
vezmi ma tam k vám
do ďalekého kraja —
budem ti cudzou tam.
Stalin (spieva)
Mileňka maja,
vzial by ja tibia,
no tam, v kraju daľokam,
čužaja mne ne nužna.
(Odsotí ju od seba.)
Starec (v poslednej chvíli zachytí padajúcu
Učiteľku do náručia)
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
Prestávka
72 73
Svitá
Starec (počúva odbíjanie hodín, ráta) Koľko
hodín bilo? Ak som dobre rátal — štyri.
Svitá a zajtrajšia, vlastne už dnešná premiéra
sa cvalom blíži. Aspoň ju budem
mať čím skôr za sebou. Tak ako tú hudobnú
školu... Do hudobnej školy som
po odchode svojej prvej učiteľky klavíra
chodil ďalej. No slovo chodil je prehnané.
Aj moja nová učiteľka bola pekná
dáma, no darmo — moja prvá učiteľka
klavíra bola preč a takisto moje nadšenie
pre hudbu sa začalo strácať. Čoraz
častejšie som sa ulieval. Iba som predstieral,
že tam chodím, viac som tam nechodil,
než chodil, a každý mesiac som
za to nechodenie platil na pošte. Takým
zeleným šekom. Domov som ako dôkaz
prinášal ústrižok. Aj by som to bol už
vzdal a šiel s pravdou von, no nechcel
som zarmútiť rodičov, keď som videl,
akú im to fi nancovanie mojej hudobnej
kariéry robí radosť. Nič netušili, len fi -
nancovali, takisto hudobná škola mohla
II. Časť
75
byť spokojná — a ja som zatiaľ tie hodiny,
čo som ušetril na svojom hudobnom
vzdelaní, vrážal radšej do tenisu.
Napokon, bolo to podobné. Nielen na
klavíri, aj na tenisovej rakete sú struny.
A ani na ten tenis som nemal bohvieaký
talent. Celkom opačný prípad bol Mišo
Rajnoha — aj keď ešte veril na bociana,
boli zas iné veci, v ktorých nezaostával.
Vynikal v každom športe a najlepšie mu
to šlo na tenisových dvorcoch.
Rajnoha (objaví sa s tenisovou raketou v pozadí)
Starec My ostatní — aj keď nám to nešlo tak
dobre ako jemu — sme tam nabehli za
ním. Zatiaľ čo jeho trénovali najlepší
hráči, my sme im len zbierali lopty. (Zohne
sa po neviditeľnú loptu.)
Rajnoha (urobí niekoľko elegantných tenisových
pohybov, prijme od Starca neviditeľnú
loptu a zase zmizne)
Starec Im alebo aj iným. Tým zbieraním sme
si aj sem-tam zarobili. Niekedy korunu,
niekedy dve. Keď tenisti, ktorým sme
zbierali, dohrali a odišli do šatní, my
zberači sme sa utáborili pri dverách
šatní. Keď hrali len páni, alebo páni aj
dámy, čakali sme pri dverách pánskej,
ale keď niekedy hrali len dámy, tak sme
čakali aj pri dverách dámskej. Trvalo
večnosť, kým sa dámy osprchovali a obliekli.
Ale keď občas dvere do ich šatne
otvoril prievan, a keď náhodou boli
vzadu v šatni otvorené aj dvere do sprchárne,
tak sme vždy na okamih zazreli
aj nejakú holú tenistku. Pánabeka, to
bolo čosi! Aj keby nám už dámy potom
nedali nič, o honorár sme neprišli...
A aj vtedy sa mi vždy zdalo, že vidím
svoju prvú učiteľku klavíra. Keby to
naozaj bola ona, ktovie, či by jej to Josif
Vissarionovič Stalin nevyčítal. Nie to,
že bola pod sprchou nahá. Ale to, že by
pestovala taký buržoázny šport.
Učiteľka klavíra (objaví sa v pozadí) Drahý súdruh
Josif Vissarionovič Stalin by mi nikdy
nič nevyčítal. A ja by som nikdy ničím
nenahnevala drahého súdruha Josifa
Vissarionoviča Stalina. Tá, na ktorú si sa
díval v sprchárni, som nebola ja.
Starec A predsa som tam aj tak vždy videl iba
vás.
Učiteľka klavíra Nie, nie. (Pokrúti hlavou a zmizne.)
Starec (do obecenstva) Ba áno. A keď nás osprchovanci
vyplatili, hnali sme sa aj my Mišovi
spolužiaci na dvorce. Púšťal nás na
ne správca dvorcov za to, že sme mu potom
pomohli pozvešiavať siete. Bolo to
len pár minút, keď už nikto nehral, aj
šatne boli už prázdne, prichádzala noc,
ale predsa len bolo ešte trochu svetlo,
a ten správca dvorcov, volal sa Romek,
nám vtedy požičal zopár prasknutých
rakiet, čo tenisti už hodili do koša, ale
on ich odtiaľ povyťahoval a zdrôtoval,
76 77
a k nim nám dal aj pár obohraných
lôpt, síce už viac čiernych než bielych,
ale hrať sa s nimi dalo. A postupne sme
v tom tenise potme a s čiernymi loptami
dosiahli celkom slušnú úroveň.
Pecúch, Ružiak (objavia sa v pozadí s troma zdrôtovanými
raketami a mlčky podávajú jednu
z rakiet a neviditeľnú loptu aj Starcovi)
Starec (raketu aj loptu prijme, tvári sa však
znechutene) Volal vás niekto?
Ružiak A ako chceš hrať tenis sám?
Starec Tak, ako ho budem hrať sám aj na premiére.
Pecúch A to je ako?
Starec To je napríklad o stenu.
Začne hrať o stenu s neviditeľnou loptou. „Stena“ je
niekde v hľadisku.
Pecúch, Ružiak (chvíľu Starca mlčky pozorujú, vyčkajú,
kým sa mu zakotúľa neviditeľná lopta,
a prerušenie jeho hry využijú, aby si
zahrali bez lopty medzi sebou zase
oni — využijú na to javisko po šírke)
Starec (ich pozoruje, skrúca hlavu raz na
jednu, raz na druhú stranu, ako to
robia tenisoví diváci, vyčká, kým sa
zakotúľa neviditeľná lopta zase jeho
Spolužiakom, a prerušenie ich hry využije,
aby si zahral zase on o stenu)
Pecúch, Ružiak (znova Starca mlčky pozorujú, vyčkajú,
kým sa mu zakotúľa neviditeľná lopta,
a znova využijú prerušenie jeho hry,
aby si zahrali oni)
Starec (do obecenstva) Aj v divadle, hoci je od
slova dívať sa, je niekedy najkrajšie, keď
nevidíte nič, iba počujete. A musí vám
to stačiť. Podobne ani my sme potme
tú čiernu loptu nevideli. Len počuli.
A stačilo nám to. Nikdy v živote sme
sa už nenaučili — teda aspoň ja som
sa už nikdy v živote nenaučil — dobre
hrať normálny tenis. Naveky som ostal
tenistom, čo vie dobre hrať iba potme
a s čiernymi loptami.
Ružiak Zabúdaš na Miša Rajnohu.
Starec Nezabúdam. (Do obecenstva.) Mišo
Rajnoha, to bol naozaj iný prípad než
my. On sa zas naučil hrať iba za svetla
a s bielymi. A fantasticky. Nestratil sa ani
na celoštátnom dorasteneckom turnaji,
čo sa každý rok hrával v našom meste.
A predstavte si — aj my jeho kamaráti
sme si na tom turnaji zahrali.
Pecúch A s bielymi loptami.
Ružiak Normálne sa nám podarilo zúčastniť sa.
Starec Normálne nie. (Do obecenstva.) Ale
výnimočne áno. Aj ten dorastenecký
turnaj sa hral tak, ako je to na tenisových
turnajoch bežné, vyraďovacím systémom.
Vždy najprv vyvesili na tabuľu
pred šatňami pavúky — pavúky singlov
aj pavúky deblov a mixov, viete ako taký
pavúk vyzerá. Aby vo fi nále ostali len
dvaja, musia byť predtým v semifi nále
štyria.
78 79
Pecúch A predtým vo štvrťfi nále ôsmi.
Ružiak A predtým šestnásti.
Pecúch A predtým tridsiati dvaja.
Ružiak A predtým šesťdesiati štyria.
Starec Toľko ich nebolo nikdy. (Do obecenstva.)
No niekedy sa ich v našom meste
zišlo v jednej kategórii namiesto tridsiatich
dvoch povedzme len dvadsaťosem.
Alebo namiesto šestnástich len dvanásť
— vtedy sa objavovali v pavúkoch
diery. A to nikdy nie je celkom fér, keď
niekto musí na to, aby postúpil, plytvať
silami, a iný postupuje bez boja len
preto, že nemá súpera. Usporiadatelia
to riešili tak, že do dier v pavúkoch písali
nás zberačov.
Ružiak To bola paráda, keď sme videli
v pavúkoch napísané svoje mená.
Pecúch A normálne sme žrebovali strany.
Ružiak A pred zápasom sme sa mohli rozpinkávať
aj s budúcimi víťazmi ako rovný
s rovným.
Pecúch A na tej vysokej stoličke normálne sedel
rozhodca.
Starec Len výsledky boli ponižujúce. Raz sme
tak vstúpili do turnaja vo štvorhre —
Pišta Pecúch s Vladom Ružiakom na
dvorci číslo sedem, už ani neviem, proti
ktorej dvojici.
Pecúch, Ružiak Merunka — Golonka.
Starec Sedmička bola celkom v kúte. Zato
ja s ďalším zberačom, volal sa Dušan
Zelný, sme mali hrať v prvom kole na
trojke, na jednom z dvoch hlavných
kurtov, proti páru Lukašík — Michálek.
Nešťastné vyžrebovanie. Lukašík —
Michálek, to bola slávna dvojica, favoriti
turnaja.
Pecúch Merunka s Golonkom boli favoriti.
Starec No dobre. Ale hneď po nich Lukašík
s Michálkom. Nastúpil som na dvorec
poriadne strémovaný. A Dušana
Zelného to strémovalo až tak veľmi, že
musel ísť tesne pred zápasom na záchod
a dlho sa odtiaľ nevracal. Na rozhodcovskej
stoličke už sedel rozhodca, ďalšia
dorastenecká hviezda Jumbo Kertész.
Lukašík a Michálek už poskakovali na
druhej strane siete v krásnych bielych
úboroch. V čom ja? Myslím, že v modrých
trenírkach. Alebo v červených?
To je jedno. Nuž a ten Jumbo Kertész na
rozhodcovskej stoličke už otvoril škatuľu
s úplne novučičkými bielymi loptami
a hodil nám ich, aby sme sa rozpinkali.
Čosi neskutočné. Keby som ich aspoň
mohol začierniť. Dušan Zelný stále
nikde a Michálek s Lukašíkom nielenže
vedeli hrať sto ráz lepšie než ja, ale ešte
aj boli dvaja na jedného.
Starec má stále po ruke jednu zo zdrôtovaných rakiet,
ide na rampu a to, o čom hovorí, aj hrá. Neviditeľnú
loptu odráža do hľadiska, tam niekde sú jeho protihráči
aj, trochu bokom, rozhodca Jumbo Kertész.
80 81
Starec Lopty začali pri rozpinkávaní lietať z ich
strany ako vystrelené raz na forhend,
raz na bekhend. Samozrejme, chcel som
sa aj ja trochu ukázať, a keď to nešlo
inak, vrhal som sa za nimi ako futbalový
brankár, dva razy som sa pri tom
tak gúľal po antuke, že museli prerušiť
zápasy na vedľajších dvorcoch. A Dušan
Zelný stále nikde. Aj rozhodca Jumbo
Kertész už znervóznel.
Stalinov hlas (zo zákulisia) Kde je ten Zelný?
Starec (k neviditeľnej rozhodcovskej stoličke)
Išiel na záchod, hneď príde. (Do obecenstva.)
Upokojoval som ho, lebo som
ešte stále rátal s tým, že sa Zelný vráti.
Ale nevracal sa. (Pokračuje v rozpinkávaní
s neviditeľnou loptou.) A okolo
dvorca číslo tri sa začali zhromažďovať
diváci. Boli to hlavne tí z hlavného
mesta, čo práve nehrali — a čo sa
vedeli len uchechtávať, keď videli, ako
okresný dorastenec pokazil, hoci robil...
(Spadne, vstane, pokračuje v hre.) ...
všetko, čo sa len dalo. (K Spolužiakom.)
A medzi tými divákmi ste sa zrazu objavili
a za moju zadnú lajnu ste sa postavili
vy dvaja.
Pecúch, Ružiak (postúpia bližšie k Starcovi a spoza
chrbta sledujú jeho hru)
Starec (počas rozpinkávania, ponad plece)
Ako ste skončili?
Pecúch Máme to za sebou.
Ružiak Vyfasovali sme.
Starec (počas rozpinkávania, ponad plece)
Koľko?
Ružiak 6:0, 6:0.
Pecúch Ale na sedmičke si to nikto nevšimol.
Starec (znova spadne, vstane a pokračuje
v hre)
Rôzne hlasy (zo zákulisia) Chachacha! Čo je toto?
Už začnite! Alebo radšej prestaňte!
Chachacha!
Stalinov hlas (zo zákulisia) Tak príde už ten Zelný?
Starec (do obecenstva) A vtedy Pišta Pecúch
dostal ten šialený nápad.
Pecúch (za Starcovým chrbtom) Povedz, že ja
som Zelný.
Starec (do obecenstva) Nestačil mu világoš na
sedmičke, chcel si zahrať prvé kolo ešte
raz, a ja som mu to v tej zložitej situácii
nevedel odmietnuť a zakričal som. (Zakričí
smerom k neviditeľnej rozhodcovskej
stoličke.) Zelný už je tu!
Stalinov hlas (zo zákulisia) Tak sa postavte, nech
konečne môžeme začať.
Pišta Pecúch si vezme druhú zdrôtovanú raketu a pripojí
sa k Starcovi. Starec mu hodí neviditeľnú loptičku a pokračuje
v rozprávaní.
Starec Už bolo vyžrebované, servovali sme,
tak som sa postavil za sieť, na druhej
strane sa postavil za sieť Michálek, Pišta
Pecúch sa šiel postaviť za zadnú čiaru,
Lukašík sa na druhej strane pripravil na
príjem...
82 83
Obaja robia to, o čom hovorí, zaujmú postavenie, Pišta
Pecúch sa chystá servovať a je vzadu, Starec je sklonený
vpredu a pokračuje v rozprávaní.
Starec A Jumbo Kertész z vysokej stoličky
zahlásil.
Stalinov hlas (zo zákulisia) Sajlens plíz! Podáva
Zelný.
Hrajú. V rýchlom tempe odohrajú štyri gamy. To znamená,
že po prvom prerušení vidíme Starca vzadu na
príjme a Pištu Pecúcha skloneného vpredu, po druhom
prerušení Starca na serve a Pištu Pecúcha skloneného
vpredu, po treťom prerušení Pištu Pecúcha na príjme
a Starca skloneného vpredu. Aj počas hry pokračuje
Starec v rozprávaní.
Starec Robili sme, čo sme mohli, no ani sme
sa nenazdali a prehrávali sme 4:0. Pišta
Pecúch sa znova postavil za základnú
čiaru a chystal sa otvoriť svojím podaním
piaty game.
Znova zaujmú postavenie ako na začiatku: Pišta Pecúch
je v piatom game znova na serve. Starec sklonený
vpredu, pokračuje v rozprávaní.
Starec Jumbo Kertész znova z tej vysokej
stoličky zahlásil.
Stalinov hlas (zo zákulisia) 4:0. Sajlens plíz! Podáva
Zelný.
Starec A vtom sa z obecenstva ozvali tí, čo
práve vtedy dorazili k nášmu dvorcu.
Rôzne hlasy (zo zákulisia) Aký Zelný? Veď je to
podvod! Pred chvíľou ho vyradili na
sedmičke. A tam sa volal Pecúch. Fuj!
Vraj Zelný! Chachacha! A je to Pecúch!
Stalinov hlas (zo zákulisia) Practe sa kamsi, podvodníci!
Už aj zmiznite!
Starec (prestane hrať) Pohnali nás ako z cudzej
čerešne. Všetci tí nafúkanci z hlavného
mesta nám tú hanbu žičili, lebo
nám závideli, že sme hrali na trojke.
No Mišo Rajnoha nás pomstil.
Rajnoha (sa objaví v bielom úbore a s dobrou
raketou, hrá suverénny tenis smerom
do hľadiska)
Starec, Ružiak, Pecúch
(po jeho vydarenom údere vždy tlieskajú
a kričia) Bravo, Mišo!
Starec Spadli im hrebienky, keď ich všetkých
pobil. Hoci nebol favorit.
Rajnoha (víťazne dvíha ruky, posiela bozky do
hľadiska)
Starec, Ružiak, Pecúch
(kričia) Bravo! Hurá! Nech žije Mišo
Rajnoha!
Ružiak, Pecúch (dvíhajú Miša Rajnohu na plecia a odnášajú
ho do zákulisia)
Starec Mišo Rajnoha šiel potom aj na Pardubickú
juniorku. Tak sa volali dorastenecké
majstrovstvá Československej
republiky, pretože sa hrali v Pardubiciach.
V singli vypadol hneď v prvom
kole, ale potom sa dal dokopy s jednou
dorastenkou, čo pochádzala priamo
odtiaľ, a spolu postúpili až do tretieho
kola. Tam skončili. To síce tiež nebolo
bohviečo, no napriek tomu bol na to
84 85
Mišo hrdý a po návrate tvrdil, že sa mu
darilo. (Volá do zákulisia.) Mišo!
Rajnoha (už bez rakety vyjde zo zákulisia na
scénu) Prosím?
Starec Snívaš sa mi.
Rajnoha Veď viem. A čo má byť?
Starec Poď a povedz, ako sa ti darilo na pardubickej
juniorke?
Rajnoha Vynikajúco.
Starec Nepreháňaš? Veď ste aj v tom mixe už
v treťom kole vypadli.
Rajnoha Nehovorím, že sa mi na pardubickej
juniorke darilo v treťom kole. Ale darilo
sa mi potom.
Starec Ako sa ti mohlo na pardubickej juniorke
dariť po vypadnutí?
Rajnoha Aj ona bola pardubická juniorka. Jednoducho
darilo sa mi na nej.
Starec Ach tak! A ako ste sa pri tom zhovárali?
Po slovensky? Po česky?
Rajnoha Ja som nehovoril nič. Len ona pri tom
stále čosi rozprávala.
Starec Čo rozprávala?
Rajnoha Samé kraviny. „Ještě chvilku.“ A potom
zrazu „pojď“, „pojď“, „pojď“.
Starec Kam ťa volala?
Rajnoha A čo ja viem? Ležali sme, aj tak sa
nedalo ísť nikam. No inak — mali ste,
chalani, vtedy pri tom premietaní
pravdu.
Starec V čom?
Rajnoha Neverím už na bociana.
Starec Si šťastný človek. Ešte mi povedz, ako
vyzerala.
Rajnoha Chceš povedať, že ja sa ti snívam, a ona
nie?
Starec Ty sa mi snívaš, lebo ťa poznám. Ale ako
sa mi môže snívať tá tvoja pardubická
juniorka, keď som ju nikdy nevidel?
Rajnoha A nepamätáš sa, že som ti ukazoval jej
fotografi u?
Starec Na to som zabudol. Ale teraz, keď mi to
hovoríš...
Rajnoha Už sa ti sníva?
Starec Áno.
Učiteľka klavíra (objaví sa v pozadí)
Starec (zbadá ju) Už ju vidím. Je to úplne moja
učiteľka klavíra.
Učiteľka klavíra (zmizne)
Starec A ty si s ňou...? Ty si ju...? (V záchvate
žiarlivosti sa vrhá na Rajnohu.) Ja ťa
zabijem!
Rajnoha (zmizne)
Starec (do obecenstva) Nemusel som ho
zabíjať. Mišo Rajnoha bol pevne
rozhodnutý, že si musí zahrať tenis aj
na Wimbledone. Ale vedel, že legálne
sa mu to v tých časoch nepodarí. Aby
mohol vyhrať Wimbledon, aj najlepší
československý tenista Jarda Drobný
musel najprv utiecť. A vyhral ho ako
Egypťan. Mišo Rajnoha chcel Drobného
napodobniť a keď sa nemohol za
železnú oponu dostať legálne, skúsil to
86 87
nelegálne. O pár rokov sa pokúsil o útek
a pri tom úteku ho na hranici zastrelil
pohraničník... Ten pohraničník...
Pecúch (objaví sa s puškou, vystrelí do tmy za
scénou a zase zmizne)
Starec ... sa volal Pišta Pecúch. A vôbec netušil,
že zastrelil svojho spolužiaka.
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
Správa z tlače
Starec Hoci som hudobnú školu navštevoval
čoraz zriedkavejšie, moja nová učiteľka
bola ešte vždy ochotná so mnou komunikovať.
A tak raz — na hodine, ktorú
som náhodou nevynechal — mi podala
noviny a povedala: „Čítaj!“ V prvej chvíli
som si myslel, že aj do hudobnej školy
už dorazili tie zväzácke prehľady tlače,
no mýlil som sa. Nijaký prehľad tlače.
Len celkom obyčajné: „Čítaj! Môžeš si
tie noviny zobrať aj domov.“ (Vytiahne
z vrecka noviny a pozerá sa do nich.)
Zobral som si ich a cestou domov som
si prečítal, že v hlavnom meste sa práve
začal proces…
Ružiak, Rajnoha, Pecúch
(prikradnú sa k nemu, vytrhnú mu
z rúk noviny a pozerajú do nich aj oni)
... s klenotníkom!
Starec Opatrne s nimi! Tie noviny si chcem
prečítať ešte aj ja!
Rajnoha (má v rukách noviny a číta) Triedneho
nepriateľa klenotníka postavili pred
88 89
Pecúch Ale to by bola škoda, keby to nebola
ona.
Starec Prečo?
Ružiak Lebo keby to bola ona…
Rajnoha … a keby toho klenotníka obesili…
Pecúch … bola by vdova…
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
… a mohol by si sa s ňou oženiť ty!
Starec Nech sa s ňou ožení jej drahý súdruh
Stalin!
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
súd, lebo uňho našli kopu zlata, striebra
a ktovie čoho ešte.
Starec Nepotrhajte mi ich, chalani!
Pecúch (pozerá sa do novín cez Rajnohovo
plece) Sú tu aj dve fotografi e. Na jednej
je výstava klenotníkovho pokladu. Aha,
na fotografi i vidieť, ako návštevníci výstavy
podpisujú rezolúciu. Žiadajú pre
klenotníka najprísnejší trest. (Zdvihne
pohľad od novín.) 60 000 bolo vraj tých
podpisov.
Ružiak (pozerá sa do novín cez Rajnohovo
plece) A na druhej fotografi i je záber zo
súdnej siene, starý klenotník a oproti
nemu mladá žena.
Starec Vráťte mi ich!
Pecúch (vytrhne noviny Rajnohovi) Ukáž, čo je
to za babu! Celkom dobrá kosť.
Ružiak (vytrhne noviny Pecúchovi) A počúvajte,
chalani, toto! (Číta z novín.) Proti klenotníkovi
bude svedčiť aj jeho manželka.
(Zdvihne pohľad od novín.) Ale veď…
Starec Čo ale veď?
Ružiak Ty si si to nevšimol?
Starec Kedy som si to mal všimnúť, keď ste mi
tie noviny vytrhli z rúk?
Rajnoha (pozerá sa do novín cez Ružiakovo
plece) Naozaj — veď je to ona.
Ružiak, Rajnoha, Pecúch
Tvoja učiteľka klavíra.
Starec (berie Ružiakovi noviny) Podobá sa na
ňu. Ale nemusí to byť ona.
90 91
Sen o poprave klenotníka
Starec (do obecenstva) No na to, aby sa s ňou
ešte niekedy niekto oženil, už veľa času
neostalo. Klenotníka naozaj odsúdili
na smrť a obesili — a naozaj proti nemu
svedčila aj jeho žena. Dlho ho však
neprežila. Klenotníkova manželka — potom,
ako pred súdom usvedčila svojho
muža — dva týždne po jeho poprave
zahynula pri autonehode. Správa o
tom preletela ako blesk celou krajinou.
Čo nebolo v novinách, to sa ľudia dozvedeli
inak.
Starcov otec (prechádza cez javisko s rádiom. Najprv
počuť len rušičku)
Rôzne hlasy … a zahynula pri autonehode. Nemala
ešte ani dvadsať rokov.
Znova počuť len rušičku.
Starec V tú noc, keď som sa toto všetko dozvedel,
sa mi o mojej prvej učiteľke klavíra
prisnil takýto sen…
Učiteľka klavíra (objaví sa v pozadí, tancuje a spieva)
Starec (hrá Klenotníka, ovešiava Učiteľku
zlatými retiazkami a spieva)
(pieseň Oči čornyje
anonymná ruská romanca /
Ľubomír Feldek)
Očí krútňava
skočiť láka ma.
Očí čierňava
v zajatí ma má.
Oči, aj keď vám
niekam zutekám,
vždy sa vrátim k vám —
Pecúch, Rajnoha
(hrajú tajných, mieria na Klenotníka
a jeho ženu revolvermi) ... utiecť nieto
kam.
Pantomíma. Tajný Rajnoha, poza chrbty Starca-klenotníka
a Učiteľky-jeho ženy, vkladá poklad do ich
skrýše, Tajný Pecúch ho pred ich očami objavuje.
Starec-klenotník a Učiteľka-jeho žena sa čudujú, no
márne protestujú. Dvaja tajní ich oboch zatýkajú. Jeden
tajný im nasadzuje putá a odvádza ich. Druhý tajný
nesie zhabaný poklad. Nezaškodí, keď bude priebeh
scény aj v drobnostiach korešpondovať s textom piesne.
Napríklad keď tajní nazerajú aj do Učiteľkinko výstrihu,
Starec-klenotník ju bráni a spieva „Tento drahokam si
chcem zachovať” a pod.
Všetci Oči — drahokam.
Rajnoha Svätý nie je nik.
Pecúch Ja sa vlámem k vám.
Učiteľka klavíra Bráň ma, klenotník!
Ružiak Tento drahokam
92 93
si chcem zachovať.
Oči, ja sa dám
s vami pochovať.
Všetci Očí krútňava
skočiť láka ma.
Očí čierňava
v zajatí ma má.
Ružiak Darmo utekám —
Rajnoha, Pecúch
utiecť nieto kam.
Ružiak Vždy sa vrátim k vám —
Starec oči čornyje —
Všetci čierny drahokam.
Starec (vykríkne) Milosť! Žena moja, popros
ich, nech mi dajú milosť!
Stalin (objavuje sa z pozadia)
Oči čornyje, oči žgučije,
oči strastnyje i prekrasnyje.
Kak ľubľu ja vas. Kak bajus ja vas.
Znať, uvidel vas ja ne v dobryj čas.
Počas spevu Stalin bije Starca-klenotníka a potom mu
dáva podpísať priznanie. Vzápätí ho predvádza pred
súd. Prichádza Ružiak ako sudca, Pecúch ako prokurátor
a Rajnoha ako obhajca. Všetko prebieha v súlade
s melódiou piesne Oči čornyje, ktorá sa ustavične
opakuje.
Pecúch (nahlas) Manželka obžalovaného,
predstúpte! Náš pracujúci ľud žiada
pre vášho manžela trest smrti. Čo vy
na to?
Učiteľka klavíra (nahlas) Dajte mu milosť, prosím, dajte
mu milosť!
Pecúch (nahlas) Na chvíľu to prerušíme. (Berie
si ju bokom a hovorí s ňou šeptom.) Je
to vo vašich rukách. Váš manžel dostane
milosť, keď sa vám podarí vyvolať súcit
nášho pracujúceho ľudu.
Učiteľka klavíra (šeptom) Ako mám vyvolať ten súcit?
Pecúch (šeptom) Súcit nášho pracujúceho
ľudu vyvoláte najlepšie tak, keď aj vy
budete pre svojho manžela žiadať trest
smrti.
Učiteľka klavíra (šeptom) Nerozumiem.
Pecúch (šeptom) Čomu nerozumiete? Hovorím
vám to jasne.
Učiteľka klavíra (šeptom) Ja sama mám žiadať preňho
trest smrti? Ale veď… Ale veď to ja
nemôžem. Mám svoju česť.
Pecúch (šeptom) No výborne. A tá vaša česť ho
bude stáť život. Totiž ak vy sama nestrhnete
na seba nenávisť nášho pracujúceho
ľudu, to akoby ste sama nasadili
slučku na krk svojmu manželovi.
Učiteľka klavíra (šeptom) Vy myslíte, že keď strhnem
nenávisť nášho pracujúceho ľudu na
seba…
Pecúch (šeptom) … zľutuje sa potom náš pracujúci
ľud nad vaším manželom.
Učiteľka klavíra (šeptom) No mňa — mňa odsúdi.
Pecúch (šeptom) Lenže vás nie na trest smrti.
Morálne odsúdenie — čo to je?
To vydržíte. A odmenou vám bude
94 95
zadosťučinenie, že ste tým zachránili
život svojmu manželovi.
Učiteľka klavíra (šeptom) Ja neviem… Bojím sa, že ak to
urobím, stratím tým…
Pecúch (šeptom) A ja sa zase bojím, že s vami
zbytočne strácam priveľa času. Do
ničoho vás nenútim. Urobte, ako myslíte
— zachovajte si česť, a vášho manžela
obesia. Potom si poviete, že som
vám radil dobre, ale bude už neskoro.
(Nahlas.) Pokračujeme!
Učiteľka klavíra (šeptom) Tak dobre… Radšej ho zachránim.
(Nahlas.) Žiadam pre svojho
manžela trest smrti.
Pecúch (nahlas) Počuli ste to? Hľa, aj vlastná
manželka preňho žiada trest smrti. Tak
na čo ešte čakáme? Aj ja ako žalobca
žiadam v mene nášho pracujúceho ľudu
pre klenotníka trest smrti.
Učiteľka klavíra (nahlas) Ale veď ste hovorili…
Pecúch (nahlas) Mlčte, už nemáte slovo!
Učiteľka klavíra (zamdlie)
Rajnoha Ako klenotníkov obhajca sa pýtam...
Pecúch Aj ty, súdruh obhajca, radšej mlč a nepýtaj
sa! Alebo, ak chceš niečo povedať
— tak sa nášmu pracujúcemu ľudu
ospravedlň za to, že si sa chcel pýtať!
Rajnoha Ospravedlňujem sa za to, že som sa
chcel pýtať, súdruh žalobca.
Ružiak Keď už ani súdruh žalobca, ani súdruh
obhajca nemajú nič, všetci povstaňte!
Prečítam rozsudok... (Hľadá rozsudok.)
Len čo mi ho podá náš drahý súdruh
Stalin.
Stalin (podá sudcovi rozsudok)
Ružiak (číta rozsudok, ktorý mu podal Stalin)
V mene nášho pracujúceho ľudu a takisto
v mene nášho veľkého otca, nášho
drahého súdruha Stalina, odsudzujem
klenotníka na trest smrti.
(pieseň Oči čornyje, opakovanie)
Starec (spieva pod šibenicou)
Očí krútňava
skočiť láka ma.
Očí čierňava
v zajatí ma má.
Oči, aj keď vám
niekam zutekám,
vždy sa vrátim k vám —
Všetci utiecť nieto kam.
Tajní Oči — drahokam.
Svätý nie je nik.
Ja sa vlámem k vám.
Učiteľka klavíra Strieľaj, klenotník!
Starec Chcem si drahokam
navždy zachovať.
Oči, ja sa dám
s vami pochovať.
Učiteľka klavíra Očí krútňava
skočiť láka ma.
96 97
Očí čierňava
v zajatí ma má.
Starec Darmo utekám —
Všetci utiecť nieto kam.
Starec Vždy sa vrátim k vám —
Stalin oči čornyje —
Učiteľka klavíra čierny drahokam.
Stalin Oči čornyje, oči žgučije,
oči strastnyje i prekrasnyje.
Kak ľubľu ja vas. Kak bajus ja vas.
Znať, uvidel vas ja ne v dobryj čas.
Všetci Pa abyčaju peterburskamu,
pa obyčaju drevne russkamu,
ja ne magu žiť bez šampanskova
i bez tabora, bez cyganskova.
Stalin Oči černé jako ugle,
pro vás bych chtěl ležet v trugle,
ležet v trugle pěkně ztugle,
buďto támgle, nebo tugle.
Všetci Očí krútňava
skočiť láka ma.
Očí čierňava
v zajatí ma má.
Oči, aj keď vám
niekam zutekám,
vždy sa vrátim k vám —
utiecť nieto kam.
Oči — drahokam.
Svätý nie je nik.
Ja sa vlámem k vám.
Strieľaj, klenotník.
Chcem si drahokam
navždy zachovať.
Oči, ja sa dám
s vami pochovať.
Očí krútňava
skočiť láka ma.
Očí čierňava
v zajatí ma má.
Oči, aj keď vám
niekam zutekám,
vždy sa vrátim k vám —
utiecť nieto kam.
Vždy sa vrátim k vám —
oči čornyje —
čierny drahokam —
Starec (jeho posledné slová pred smrťou)
Utiecť nieto kam.
Pecúch si vykoná svoju prácu, tentoraz v úlohe kata,
a scéna vrcholí bodovým svetlom na šibenicu, na ktorej
visí obesený Starec-klenotník.
Tma. Do tmy sa ozve motor auta, hrôzostrašné škrípanie
bŕzd a potom kovový treskot autohavárie.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
98 99
Otec v pekle
Starec Predstieral som, že chodím do hudobnej
školy, predstieral — a predsa to raz
prasklo. Riaditeľ hudobnej školy bol
zhodou okolností aj manželom mojej
novej učiteľky. A navyše to bol aj veľký
charakter — nepripustil by, aby hudobná
škola inkasovala za nevyškoleného
virtuóza. A ešte navyše si občas posedel
v kaviarni s mojím otcom — tam mu
zrejme posunul informáciu o mojom
umeleckom úpadku. Bolo to v piatom
ročníku a ten piaty ročník hudobnej
školy som teda už ani nedokončil. No
otec z toho naozaj nerobil tragédiu. Totiž
— nielenže sme sa museli presťahovať
do menšieho bytu, do ktorého by sa to
obludné krídlo Petrof už nezmestilo, ale
čo sa môjho otca týka, presťahoval sa
zakrátko do bytu ešte menšieho — do
väzenskej cely. Dostal sa tam postupne.
Najprv ho vyhodili zo súdnych služieb,
keď odmietol odsúdiť na smrť nevinného
človeka. A potom ho poslali ešte
aj za mreže. Za čo? Za nič. Vraj bol
členom protištátnej skupiny, ktorá
pripravovala prevrat. No v skutočnosti
mali naňho len pár protištátnych vtipov.
A tú pesničku z Hlasu Ameriky, ktorú
si spieval priveľmi nahlas niekde pri
kartách.
Starcov otec (objaví sa s kartami v rukách a spieva)
(pieseň Kléma hoblíku se štítil
na melódiu Jaroslava Ježka)
Kléma hoblíku se štítil,
srpu, kladiva se chytil.
Že původem byl z maličké vísky,
pije vodku, nemá rád whisky.
Starec Bol som na tom súdnom procese ako
divák, a keď prokurátor tú pesničku pri
čítaní obžaloby dokonca aj zaspieval,
musel som sa zasmiať cez slzy. Ten prokurátor
to spieval na rovnakú Ježkovu
melódiu ako Jára Kohout. V rovnakej
chvíli, keď si to z Hlasu Ameriky vypočul
môj otec, musel počúvať Hlas Ameriky
aj ten prokurátor! Boh môjmu otcovi
tesnú celu vynahradil, a čoskoro po
príchode z väzenia ho povolal k sebe do
neba. Teda aspoň ja som si myslel, že
do neba. A tak som po rokoch poslal za
ním do neba aj svoju báseň Rozhovor
s otcom.
100 101
(Rozhovor s otcom)
V minulom storočí, v tom osemdesiat
deviatom, otec, komunizmus padol.
A dnes? Zas plačú tí, čo mali plesať,
a horných desaťtisíc nešlo nadol.
Šikovne zásluh nakradli si jedni
a druhí nakradli si miliónov.
Zas bránu k biede odomkli si biedni,
čo štrngotali kľúčmi: „To je ono!“
A na vás muklov všetci svorne kašlú.
Buď rád, že mastíš karty s Kristom v nebi.
Nevešajú... No sám si hodím mašľu
a pôjdem za tebou tam do veleby.
Starcov otec (objaví sa s rádiom pri uchu)
Len nepoblúď, keď sa už na cestu dáš.
Sme s Kristom v pekle. Nebo — samý
Judáš.
Starec Otec! Ty nie si v nebi? Ty si v pekle?
Ale prečo?
Starcov otec Veď si to sám povedal v pointe svojej
básne. Ja ju iba citujem.
Starec A čo to vidím? Ty aj tam v pekle máš
rádio?
Starcov otec Vidíš dobre. A predstav si! Je tu perfektný
príjem, nijaká rušička.
Rôzne hlasy Nestrácajte vieru! Potrvá to krátko!
Starcov otec Tie sľuby, že to potrvá len krátko, sú
totiž súčasťou mojich pekelných múk.
Starec V čom sú tie muky? Veď to rádio ti aj
v pekle dáva nádej.
Starcov otec No ja tu v pekle už na ňu nenaletím.
Tu už viem, že tentoraz to potrvá až
naveky vekov. Aby som nezabudol. Pozdravuje
ťa tvoja prvá učiteľka klavíra.
Starec Aj ona je v pekle?
Starcov otec A kde inde by bola? Je medzi slušnými
ľuďmi.
Starec Aj keď svedčila na tom súde?
Starcov otec Aj keď svedčila. Tá jej autonehoda —
to nebola autonehoda.
Starec Chceš povedať, otec, že ju zabili?
Starcov otec Spáchala samovraždu. Neodsudzuj ju,
syn môj. Dala svojmu drahému Josifovi
Vissarionovičovi odvetný úder. Bola to
hrdinka.
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
102 103
Stalinova smrť
Starec Správa, že drahý súdruh Josif Vissarionovič
Stalin je konečne mŕtvy, bola
jednou z najlepších správ, aké obleteli
svet v dvadsiatom storočí. 1. marca
1953 ho porazilo na dači. Ľudia z jeho
najbližšieho okolia sa ho tak báli, že
sa neodvážili vstúpiť do jeho izby, ani
keď päť dní odtiaľ nevychádzal. Päť dní
chrčal na zemi v obrovských mukách —
a 5. marca zomrel. A hoci odvtedy
ubehlo už vyše pol storočia a mali sme
zažiť ešte všeličo zlé, predsa len — verte
či neverte — od toho 5. marca 1953 až
dodnes — je svet už iba lepší.
Starcov otec (znova sa objaví s rádiom. Z rádia sa
ozýva Pochod padlých revolucionárov)
Hurá! (Radostne máva a pomalým
krokom, za zvukov Pochodu padlých
revolucionárov odíde.)
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
Schumannovo Snenie
Starec A tu by sa už mohla moja monodráma
skončiť, no predsa len — ako taký
hudobný bonus — vrátim sa ešte raz
do hudobnej školy. Moja prvá učiteľka
klavíra odišla náhle, uprostred štvrtého
ročníka, a tak už ten štvrtý ročník musela
so mnou ukončiť tá nová. Ako som
už povedal, moje nadšenie pre hudbu sa
začalo po odchode tej prvej nenávratne
strácať, ale tá nová sa tvárila akoby nič,
veď rodičia za moje hudobné vzdelanie
riadne platili. Ako bežali týždne a mesiace,
robil som čoraz menšie pokroky.
Na hudobnej škole býval taký zvyk, že
každý školský rok sa končil koncertom
na javisku miestnej koncertnej sály.
Tam, uprostred zlatými ornamentami
vyzdobených stien, hudobná škola
predvádzala, čo naučila svojich žiakov,
aby si to mohli vychutnať ich rodičia
a priatelia v hľadisku.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(objavia sa a posadajú si okolo klavíra)
104 105
jar pochopila, že ja sa do leta dve strany
Schuberta naspamäť nenaučím. Pedagogická
hrdosť jej však nedovolila, aby
ma celkom zrušila a mojim rodičom nič
nepredviedla — teda mojej matke, môj
otec sa na koncert nikdy neobťažoval —
a tak mi na jar zrušila iba Moment musical.
A vybrala mi namiesto neho nádherné
Schumannovo Snenie. Aj mne sa
to Snenie hneď zapáčilo. Malo iba jednu
stranu. Dokopy len nejakých dvadsaťpäť
taktov. Ledva sa to Snenie vynorilo
z ticha — a už sa znova strácalo v tichu.
Keď ho hrala moja nová učiteľka. Vtedy
sa mi naozaj zdalo, že sa to Snenie vynára
a stráca hravejšie než sen. Ukázalo
sa však, že hravosť bola klamlivá, a keď
som Snenie začal hrať ja, stala sa z toho
ťarbavejšia záležitosť. Horko-ťažko som
to Snenie do júna naštudoval, ale ako
sa blížil záverečný koncert, a ako som si
všímal, s čím idú vystúpiť iní žiaci, čoraz
viac som cítil akýsi nepomer. Zdalo sa
mi, že tí druhí hrajú desať ráz dlhšie.
Že zatiaľ čo ja budem hrať pár minút,
vystúpenie každého z nich bude trvať
hodinu. Hanbil som sa skrátka ako nahý
v tŕní — a keď nadišiel ten kritický deň,
obišiel som ešte pred koncertom svojich
spolužiakov. Vedel som, že ich aj bez
pozvania doženie do hľadiska zlomyseľná
zvedavosť, a tak som ich radšej
Starec (smerom k Spolužiakom) Vy nedáte
pokoj ani teraz, keď sa sústreďujem
na svoje koncertné vystúpenie? Čo tu
chcete?
Rajnoha Prišli sme sa na teba pozrieť.
Ružiak Čo si už zabudol?
Pecúch Sám si nás pozval.
Starec (do obecenstva) Prišli sa na mňa pozrieť.
Celkom som zabudol — sám som
ich pozval. No a čo? Ja som zabudol, oni
nezabudli. Kde som to prestal? Hovoril
som o javisku. Tu je klavír. A tu klavírna
stolička. (Pokrúti sedadlom klavírnej
stoličky.) Áno, je to taká, čo sa dá aj
krútiť. Klavírnu stoličku som vždy považoval
za väčší vynález než klavír. A jej
krútením som strávil viac času než cvičením
prstokladov. Nuž, nestihol som pri
tom poriadne nacvičiť ani Schubertov
Moment musical, čo mi na záverečný
koncert štvrtého ročníka vybrala ešte
tá moja prvá učiteľka, skôr než odišla.
Prirodzene, hudobnej škole záležalo na
tom, aby rodičia budúcich virtuózov boli
s jej prácou spokojní — ako postupoval
rok, začal sa teda mojej novej učiteľky
zmocňovať nepokoj. Skladby, čo spamäti
hrávali na záverečných koncertoch
žiaci štvrtého ročníka, bývali zvyčajne
dvojstranové. Aj Schubertov Moment
musical mal dve strany. Ale moja nová
učiteľka po nadľudskom úsilí konečne na
106 107
sám pozval, no vopred som ich upozornil,
že to budem mať najkratšie. (Obráti
sa k Spolužiakom.) A aj teraz vás ešte
raz upozorňujem, že ja to budem mať
najkratšie.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
Prečo?
Starec Také mi vybrala nová učiteľka.
Pecúch Hovoríš najkrajšie?
Starec Hovorím najkratšie. (Znova do obecenstva.)
A tak sa teda začal koncert. Exceloval
budúci virtuóz za budúcim virtuózom.
Čakal som, že sa niektorý pomýli,
ale kdeže. Tí odporní šprtkovia frčali
ako hracie hodiny. Ani som sa nenazdal,
a mal som vystúpiť ja. Už vtedy som bol
kdesi v hĺbke duše rozhodnutý, že s kariérou
budúceho virtuóza v ďalšom ročníku
skoncujem, ale chcel som sa s ňou
rozlúčiť dôstojne, a tak som dúfal, že sa
mi to krátke Snenie podarí aspoň raz
zahrať bez chyby. Samozrejme, dúfať je
jedna vec, a zúfať si druhá, aj keď sa to
rýmuje. Keď som, totálne strémovaný,
prichádzal zo zákulisia, áno, asi odtiaľto
— (Predvádza príchod zo zákulisia.)
— a keď som sa tu vpredu ukláňal —
(Ukloní sa vpredu.) — chcel som to
mať hlavne čím skôr za sebou. (Ide ku
klavíru.) Ešte skôr než som si sadol za
klavír, mi hlavou preletel taký nápad, či
si nemám prispôsobiť výšku klavírnej
stoličky. Všimol som si už dávnejšie, keď
som sledoval iných klaviristov, že oni
to nikdy nezabudnú urobiť. Iste sa tak
upokojujú. A navyše — ja by som tým
teraz ešte aj natiahol svoje krátke číslo
o desať, dvadsať, možno aj o tridsať sekúnd.
Lenže čo ak by som stoličkou začal
krútiť na nesprávnu stranu? Stolička sa
zasekne — a obecenstvo sa rozosmeje.
A keby sa aj nezasekla, stolička by
mohla pri krútení zapískať, a aj vtedy by
sa mohlo obecenstvo rozosmiať — nie,
to som nemohol riskovať, ten nápad
som radšej rýchlo pustil z hlavy, sadol
som si… (Sadá si za klavír.) … a začal
som hrať. (Hrá Schumannovo Snenie
a hovorí do hudby.) Napočudovanie,
šlo mi to celkom dobre. Spočiatku sa
mi triasli ruky, ale po pár taktoch to
prešlo, a keď sa blížil záver, už ma vôbec
netrápilo, že to mám krátke, naopak,
cítil som, ako mi od radosti poskočilo
srdce. Ale to si mohlo moje srdce
odpustiť. To bolo čosi, ako keď na konci
cesty poskočí auto, pretože šofér dupne
na plyn od radosti, že už vidí garáž —
a zabije sa v garáži. Asi päť taktov pred
koncom je v Schumannovom Snení takt,
ktorý mi robil problémy. Nie že by bol
ťažký — práveže bol ľahký. Bol to len
taký prechod, ale asi ma prekvapovala
práve tá ľahkosť či čo, skrátka nie a nie si
108 109
ten ľahký prechod zapamätať. Niekedy
som mal síce šťastie a cez ten takt som
prešiel hladko, ale inokedy ani za svet.
A práve ten druhý prípad nastal vo chvíli
mojej predčasnej radosti. Ľahký takt
zavzdoroval — a prestal som hrať. (Na
chvíľu prestane hrať.) Iba na okamih.
Pretože v snahe zabrániť blamáži som
sa bleskovo vynašiel — a začal som hrať
ešte raz od začiatku. No a čo? (Znova
hrá od začiatku.) Ruky sa mi zas roztriasli.
Najprv len jemne. Ale ako som
sa znova blížil k tomu zákernému taktu,
triasli sa mi, pravdaže, čoraz viac. Nemienil
som sa však vzdať. Musíš sa cez
ten takt dostať, vravel som si v duchu,
a keď som bol tesne pred tým taktom,
zalovil som vo svojej hudobnej pamäti
najhlbšie, ako som vedel. Márne. Moja
hudobná pamäť bola skôr chudobná
než hudobná. A zasekol som sa na tom
istom mieste po druhý raz. (Znova na
chvíľu prestane hrať.) Koniec? Nie!
Nemôže byť! Poznám už predsa spôsob,
ako odvrátiť katastrofu. A začal som
po tretí raz od prvého taktu. No a čo?
(Znova hrá od začiatku.) Teraz sa mi
ruky triasli už tak, že som si ich ani poriadne
nevidel. Klávesy sa mi mihali pred
očami a aj chudobnú hudobnú pamäť
by som napínal márne — vo chvíli, keď
som sa blížil k tomu taktu, som pocítil,
že nemám v hlave celkom nič. Absolútne
prázdno. Iba zúfalstvo a tma. A v tej tme
sa mihal iba rozmazaný obraz mojej
prvej učiteľky klavíra. Opustila ma —
a takto som pochodil. Prečo som nič
nepodnikol, aby som jej v tom odchode
zabránil? Prečo som nezabojoval za
svoju lásku? Patrí mi za to trest. Aj so
mnou a s mojím koncertným vystúpením
je v tejto chvíli, a tentoraz už naozaj
a defi nitívne amen. Ani to krátke Snenie
nedokážem dohrať. Budem to musieť
skrečovať. Idiotsky sa zdvihnem ešte
pred koncom a v mrazivom tichu odkráčam
do zákulisia. Matka bude sklamaná,
ale otec z toho tragédiu robiť nebude.
Otec už tuší, že zakrátko prestane
byť predsedom okresného súdu a
svoje miesto uvoľní sudcovi z ľudu, čo
znamená, že mu budeme musieť uvoľniť
aj byt na súde a budeme sa sťahovať do
menšieho, do ktorého sa náš trojnohý
čierny netvor Petrof nezmestí, ani
keby si nechal odrezať pol krídla. A tak
otec môj umelecký bankrot uvíta ako
riešenie, ktoré mu spadlo rovno z neba.
To sa však stane až neskôr, predbieham.
Vráťme sa na javisko. Teda — ako som
sa po tretí raz blížil k tomu zákernému
taktu, zmieril som sa s tým, že ona je
v tejto chvíli šťastná, prehrabáva sa
kdesi v klenotoch, áno, zmieril som sa
110 111
aj s tým, že ak by aj nemilovala toho
svojho starého klenotníka, určite ďalej
miluje svojho drahého súdruha Stalina,
zmieril som sa aj s tým, že ja sa do jej
srdca už nezmestím a zmieril som sa aj
so svojím umeleckým fi askom a nechal
som to celé už len na prsty. A to bolo to
najlepšie, čo som mohol urobiť. Prsty
sú niekedy múdrejšie než hlava. Alebo
v tom mala prsty predsa len ona? Ona,
čo predsa len tajne milovala aj mňa? Čo
ak to ona, na diaľku, telepaticky…
Učiteľka klavíra (objaví sa, podíde k Starcovi odzadu
a vzdorujúci takt zahrá namiesto neho,
potom zase zmizne).
Starec … spôsobila, že tie moje prsty samy od
seba prešli cez ten vzdorujúci takt a uzavreli
skladbu, ako bolo treba? A ešte
skôr, než som tomu dokázal uveriť, sa
ozval veľký potlesk.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
(tlieskajú)
Rajnoha Bravo!
Ružiak Čo si nás cigánil, ty kokos?
Pecúch Vravel si, že to budeš mať zo všetkých
najkratšie.
Pecúch, Rajnoha, Ružiak
A mal si to zo všetkých najdlhšie!
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov)
Potom znova svetlo.
Stalin večne živý
Stalin (vychádza z pozadia, je oblečený ako
extravagantný anglický fanúšik, má na
sebe tričko s nápisom I love FC Chelseana
a tlieska) Bravo! Nečevo skazať!
Bravo! Očoň prekrasna!
Starec No nie! A toto je kto? To sa mi znova
sníva ten pilot, čo na mňa zhodil bombu
z ruskej raty? Alebo ma zase prichádza
pripraviť o pero Alexander Alexandrovič
Alexandrov?
Stalin Kakij pilot? Kakij Alexandrov? Ty ne
znaješ, kto ja?
Starec To si ty, drahý Josif Vissarionovič? Ale
veď ty si predsa 5. marca v roku 1953...
Stalin Što ty baltaješ! Bessmertnyje ne umirajut.
Starec A v osemdesiatom... z tribúny nežnej
revolúcie...
Stalin Da, da, ja znaju. Ja slyšal ab etam tvajom
kamičeskom gerojstve. „My dumajem,
što praviteľstva…“
Starec … ktoré označia mládež a verejnosť
svojej krajiny za protištátne živly,
112 113
nemajú morálne právo nazývať sa ďalej
vládami...
Stalin „My dumajem, što rukavaditeľstva partiji…“
Starec … ktoré megalomansky stotožnilo samo
seba so socializmom, nemá morálne
právo byť ďalej vedením strany... Po represáliách
17. novembra 1989 v Prahe
pokladáme nielen za svoje právo, ale aj
za svoju povinnosť žiadať, aby sa KSČ
očistila jediným možným spôsobom —
a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá
svojho protiprávneho a iba násilím
udržiavaného vedúceho postavenia
v spoločnosti.“
Stalin Da, da. Ty očiň kamičeskij geroj. Ty
paslal k čortu vaše slaboje ispugannaje
čechaslovackaje praviteľstva.
Starec Aj komunistickú stranu.
Stalin Da, da. Ty paslal k čortu i svoju ispugannuju,
slaboumnuju čechoslovackuju
kamunističeskuju partiju!
Starec A tým činom aj tvoju sovietsku.
Stalin Da, da. Ty v takom slučaje paslal k čortu
i maju savietskuju partiju. I savietskuju,
konečno.
Starec A tým činom aj teba.
Stalin Miňa? Miňa — svajiva maskovskava
atca? Miňa net. Možet byť ispugannava
Michaila Gorbačova da, a miňa net.
Ty nikagda ne budeš takim gerojem, što
by ispugal Josifa Vissarionoviča Stalina!
Što ty uže zabyl? Bessmertnyje neumirajut.
Ja živ i zdarov. Toľka tipier u miňa
savsem drugaja familija.
Starec Takže to vtedy v marci umrel iba ktorýsi
z tvojich dvojníkov, a ty si...
Stalin Tiše, syniška. (Šeptom.) I‘m the same
who I was. Narmaľnyj Stalin. Pačotnyj
graždanin vaševa gorada. No tipier
u miňa — a new hiding place. Tipier
maje ukrytije — London. Tam ja živu
u adnova iz svojich synov, očiň bagatava
biznismena! U neivo money, money,
money. U nivo mnogo zolata i serebra
i ja ne znaju jiščo čivo.
Starec (šeptom) Ty sa teraz ukrývaš v Londýne?
A čo robíš u nás?
Stalin (nahlas) V vašem gorade očiň charošaja
futboľnaja kamanda. I u mojiva landonskava
syna — tože. (Hrdo vypne hruď
a ukazuje Starcovi nápis na svojom
tričku.) Ja jejo balelščik. Nu i sivodňa my
igrajem zdes u vas futboľnyj mač.
Starec Neuveriteľné.
Stalin I pačimu? Pačimu unbelievable? (Čoraz
hlasnejšie.) Chachacha, syniška, pomni,
što ja tibie gavaril! Ne uvieriš v dvadsatam
vieke, uvieriš v dvadsatam piervam.
Ne uvieriš v drugom tysjačiletiji, uvieriš
v treťom. Smatri! Tvajiva biologičeskava
atca uže net, tvoj biologičeskij
atec davno uže umer. A ja, tvoj samyj
ľubimyj, kremeľskij atec, katoryj nikagda
114 115
ne umirajet, ja zdes, i posle futboľnaa
mača ja pridu iz stadiona v teatr
i budu smatritelem tvajej sivodňašnej
pjesy.
Starec Budeš mať toľko času?
Stalin (rozosmeje sa) Chachacha! U miňa
vremeni i vremeni.
Starec To sa mi hádam sníva.
Stalin (zase zvážnie) Da. Eta narmalnaje.
Ty igral Snenie — i tibie snitsa što nibuť.
No etat sen — eta jedinstvennaja dejstviteľnosť
i pravda. Maja žizn s taboj —
savsiem kak eta Snenie at Schumanna.
Ty toľka dumal, što ano budet karotkaje!
Ty toľka dumal... i ne toľka ty... vy vsie
dumali —
Starcov otec (naposledy prejde s rádiom cez javisko)
Začujeme rušičku a potom Rôzne hlasy.
Rôzne hlasy (zo zákulisia) You are listening to the
Voice of America.
Počúvate stanicu Slobodná Európa.
Západné veľmoci vás v tom nenechajú.
Nestrácajte vieru.
Potrvá to len krátko.
Stalin I što slučilas?
Starec Trvalo to dlho. Ukradol si nám celý
život. A kradneš nám ho dodnes.
Stalin Da. Charašo, Ljubomir, tipier ty charašo
atviečaješ. Tipier ty uže vsjo poňal.
Tma.
Stalin (znova sa prejde po scéne a posvieti si
do všetkých kútov, no tentoraz neodíde
a ostane na javisku aj potom, keď je
znova svetlo)
Potom znova svetlo.
116 117
Epilóg
Stalin (posvieti si na Starca baterkou, vidíme,
že má na sebe uniformu nočného strážnika)
Kurva, zase nám oknom vliezol
do divadla ten blázon, ktorému sa vždy
sníva, že som Stalin, a tvrdí o sebe, že je
spisovateľ. Hej, prebuď sa!
Starec (znova sa prebúdza) Pomaly, prosím,
len pomaly, pán nočný strážnik, aby sa
mi z prudkého vstávania nezakrútila
hlava. (Vyťahuje z vrecka bulletin.) Som
náhodou spisovateľ. Náhodou naozaj.
Pozrite — mám pri sebe bulletin svojej
hry Horor v horárni. Síce sa už nehrá,
ale kedysi ju hralo Slovenské národné
divadlo. Venujem vám ho. Aj s autogramom.
Ak mi požičiate pero. (Pokúša sa
vytiahnuť zo Stalinovho vrecka pero.)
Stalin (nedá si zobrať pero) Akurát! Aby si mi
ho zas ukradol ako minule? Dvíhaj sa, tu
nemôžeš spať!
Starec Keď vonku je v noci zima.
Stalin A preto má byť v divadle cez deň
smrad? Chlapci kulisári, vyhoďte ho!
Ružiak, Rajnoha, Pecúch
(vynoria sa z pozadia a vyhadzujú
Starca)
Tma. Potom znova svetlo.
Všetci herci (sa vracajú a spievajú)
Pieseň tí istí nezmari
(treba zhudobniť / Ľubomír Feldek)
Boli roky päťdesiate,
neslobodný čas —
desať rokov basy bolo
za jediný špás.
A nad právom nášho ľudu,
ktorý budoval,
bdel s kosákom súdruh Nezmar,
čo Stalina študoval.
Kristov kríž mal na povale,
lebo svet sa mení v cvale,
len jeden zákon platí stále
a nič ho nezmarí:
že chcú vládnuť v každej dobe —
len vždy v inej garderóbe —
tí istí nezmari.
Či sú v plienkach, či sú v hrobe,
musia vládnuť v každej dobe —
len vždy v inej garderóbe —
tí istí nezmari.
O päťdesiat rokov neskôr
je slobodný čas —
118 119
už do basy nepošlú ťa
za jediný špás.
Novú cestu k ľudským právam
nám dnes otvára
v mene Božom pán potomok
súdruha Nezmara.
No Stalina má na povale,
lebo svet sa mení v cvale,
len jeden zákon platí stále
a nič ho nezmarí:
že chcú vládnuť v každej dobe —
len vždy v inej garderóbe —
tí istí nezmari.
Či sú v plienkach, či sú v hrobe,
musia vládnuť v každej dobe —
len vždy v inej garderóbe —
tí istí nezmari.
Koniec
Dodatok
Oj, ty milý môj
(Mileňkij ty moj, ruská ľudová /
Ľubomír Feldek)
Kompletný slovenský aj kompletný ruský text.
Slovenský:
Oj, ty milý môj,
vezmi ma tam k vám
do ďalekého kraja —
budem ti ženou tam.
Oj, milá moja,
vzal by som ťa k nám
do ďalekého kraja —
no ženu tam už mám.
Oj, ty milý môj,
vezmi ma tam k vám
do ďalekého kraja —
budem ti sestrou tam.
120 121
Oj, milá moja,
vzal by som ťa k nám
do ďalekého kraja —
no sestru tam už mám.
Oj, ty milý môj,
vezmi ma tam k vám
do ďalekého kraja —
budem ti cudzou tam.
Oj, milá moja,
vzal by som ťa k nám
do ďalekého kraja —
no cudziu nechcem tam.
Ruský:
Mileňkij ty moj,
vozmi meňa s soboj!
Ja tam, v kraju daľokom,
budu tebie ženoj.
Mileňka moja,
vzial by ja tebia,
no tam, v kraju daľokom,
jesť u meňa žena.
Mileňkij ty moj,
vozmi meňa s soboj!
Ja tam, v kraju daľokom,
budu tebie sestroj.
Mileňka moja,
vzial by ja tebia,
no tam, v kraju daľokom,
jesť u meňa sestra.
Mileňkij ty moj,
vozmi meňa s soboj!
Ja tam, v kraju daľokom,
budu tebie čužoj.
Mileňka moja,
vzial by ja tebia,
no tam, v kraju daľokom,
čužaja mne ne nužna.
(Rozhovor s otcem)
V tom slavném roce osmdesát devět
pad komunismus, otče. Zato dnes
vidím, co tehdy tušil jenom vševěd —
že cinkot klíčů šmejdy neodnes.
Majetky jedni čile nakradli si,
druzí si přisvojili cizí zásluhy:
tak z revoluce profi tují krysy;
chudáci zbohatli jen o dluhy.
A na vás mukly panstvo dávno kašle.
Nevěší, ale s každým vyjebou.
Ty hraješ karty s Kristem… Stačí mašle,
a rozletím se k nebi za tebou.
„Ať nezabloudíš, až se za mnou vydáš!
Jsme s Kristem v pekle. V nebi —
samý Jidáš.“
(Preložil Jiří Žáček)
122 123
V edici RozRazil — Súčasná slovenská hra vyšlo
1. Ľubomír Feldek: Stalin v našom meste
2. Peter Scherhaufer: Na streche
3. Michal Hvorecký: Slovenský inštitút. Jedna komédia.
4. Adriana Totiková: Žena cez palubu
125
V edici RozRazil — Současná česká hra
(do roku 2007 Současná česká hra) vyšlo
1. Luboš Balák: Švejkův vnuk
2. Tomáš Kafka: Tragedy
3. Odillo Stradický ze Strdic:
Svatá… Svatá? Svatá! Ludmila
4. Samuel Königgrätz:
Ještě žiju s věšákem, čepicí a plácačkou
5. David Drábek: Kuřáci opia
6. Marian Palla: Zase jsem se umýval zbytečně
7. Marek Horoščák: Vařený hlavy
8. Naďa Gajerová-Mauerová:
Zázrak aneb Sedm divů socialismu
9. Anna Wágnerová: Věra
10. Marek Pivovar: Klub sebevrahů
11. Zdenek Plachý & Jiří Šimáček: Nepohodlný indián
12. Petr Motýl: Poklad na blatech
13. Roman Sikora: Opory společnosti
14. Pavel Trtílek: Čingischán
15. Magdalena Wagnerová: Draci útočí!
16. Jiří Kratochvil: Černá skříňka
17. Arnošt Goldfl am: Muž bez vlastností
18. Petr Pazdera Payne: Dramolety
18. Petr Koťátko: Skalka
19. Egon Tobiáš:
127
48. Jiří Šimáček & Zdenek Plachý:
Oliver Twist — sociální bondage drama
49. Pavel Jazyk: Divadlo Rausaplaus
50. Iva Volánková, Valeria Schulczová: Barbíny
51. Miloš Urban: Nože a růže aneb Topless party
52. Michal Hvorecký: Plyš
53. Marek Horoščák, Jiří Pokorný:
W zjistil, že válka je v něm
54. Jan Vedral: Máme ho! (Staří režiséři)
55. Jan Kraus: Nahniličko
56. Milena Oda: Pěkné vyhlídky
57. Karel František Tománek: Kft sendviče reality®
58. Petr Kofroň: Věčný návrat
59. Michal Šanda: Španělské ptáčky
60. Helmut Kuhl: Harila / Čtyři z punku a pes
61. Lubomír Sůva: Jabkenická léta
62. Radmila Adamová: Holky Elky
63. Kateřina Rudčenková: Niekur
64. Arnošt Goldfl am: Doma u Hitlerů
65. Jiří Havelka, Ondřej Cihlář a kol.: Drama v kostce
66. Hubert Krejčí: Tristram a Izauda & jiné hry
67. Barbora Vaculová: Makové koláčky
68. Karel Steigerwald: Horáková, Gottwald
69. Tomáš Kafka: Míčové hry
70. Pavel Drábek:
Pickelhering 1607 aneb Nový Orfeus z Bohemie
71. Josef Prokeš: Emodrink z Elsinoru
72. Paul American:
Capoeira aneb Z Afriky a Brazílie do Prahy
73. Radek Malý: Pocit nočního vlaku
74. Pavel Drábek: Společná smrt milenců v Šinagawě
75. David Drábek: Náměstí Bratří Mašínů
Neškodný příběh (slíbil jsem to Freddymu)
(dvě rozhlasové hry)
20. Martin Osif: Mráz a kopřiva
21. Petr Bronos Novák: Pahýl rodokmenu
22. Zdeněk Jecelín: První opera
23. Jan Vedral: Achilleův syn se ptá na svého otce
24. David Lochow: Deštivé léto v Prešpurku
25. Tomáš Vůjtek: Výmlat
26. Marcel Kabát: Pomník
27. Marian Palla: Dvakrát do stejné řeky klidně vstoupíš
28. Lenka Lagronová: Nikdy
29. Tereza Boučková: Sodoma komora
30. Hana Hejduková: Tři sestry… v erbu tulipán
31. Iva Volánková: 3sestry2002.cz
32. Pavel Trtílek: Zabiju tě sekerou!
33. Ivana Růžičková:
Otevírám zásuvku a vyndavám nůž
34. Miroslav Lukáš: Verše odjinud
35. Miloš Urban: Trochu lásky
36. Arnošt Goldfl am: Ředitelská lóže
37. Miroslav Šichman: Anilinové barvičky
38. Antonín Procházka:
Přes přísný zákaz dotýká se sněhu
39. Jitka Martinková: U svatých polí
40. Jan Vedral: Kašpar Hauser
41. Luboš Balák: Hvězdy nad Baltimore
42. Tomáš Kafka: Hry s Karlem
43. René Lewinski: Přehrada
44. Irena Dousková: Vážení diváci, milí posluchači…
45. Vlastimil Třešňák: Malá srdeční příhoda (infarkt)
46. Pavel Trtílek: Poslední večeře
47. Arnošt Goldfl am: Dámská šatna
128 129
76. Arnošt Goldfl am: Ženy a panenky
77. Milena Jelínková: Adina
78. Roman Ludva: Lásko!
79. Vladimír Fekar: Dvojhlas / Sestra
80. Eva Prchalová: Ažura
81. Josef Rubeš: Panství
82. Dodo Gombár: Bez Boha dom
83. Jan Balabán, Ivan Motýl: Bezruč?!
84. Jan Mikulášek, Vladimír Fekar:
Charlie ve světlech moderní doby
85. Karel Haloun: Syfl árna
86. Pavel Trtílek a Jan Krupa: Modelky
87. Anna Saavedra: Dům U sedmi švábů
88. Lenka Procházková: Celebrita
89. Arnošt Goldfl am: Blbá Veruna
90. Marek Epstein: Komoda
91. Viliam Klimáček: Jsem kraftwerk
92. Pavel Drábek:
Dýňový démon ve vegetariánské restauraci
93. Hubert Krejčí: Démonův pramen
94. Svatava Antošová: Neříkej to mámě
95. Milan Kaplan: Rok v Jistebníku
96. Ján Mikuš: Ryba horí
97. Martin Františák: Nevěsta
98. Michal Šanda: Sorento
99. Arnošt Goldfl am: Vratká prkna
100. Milan Uhde: Zázrak v černém domě
101. Karel Steigerwald: Políbila Dubčeka
102. Pavel Kohout: Hašler…
103. Anna Grusková: Komůrky
130
Knihy získáte na internetových stránkách
Větrných mlýnů se slevou 20 %
oproti běžné knihkupecké síti.
Knihy obdržíte do sedmi dnů
po odeslání objednávky.
Poštovné ani balné neúčtujeme.
www.vetrnemlyny.cz
Měsíčník RozRazil se v každém čísle
věnuje odlišnému tématu.
Konceptuální skladba revue prolíná
výtvarnou složku, debaty, rozhovory,
umělecké, odborné i historické texty
a nabízí tak další a nové otázky,
odpovědi a pohledy související se zvolenou látkou.
Vychází 5 až 10 čísel ročně.
Cena výtisku: 49 Kč.
Předplatné deseti výtisků: 490 Kč
Předplatné jednoho sta výtisků: 4 900 Kč
Předplatitelům neúčtujeme poštovné ani balné
a dvakrát ročně přidáváme knižní prémii
z produkce nakladatelství Větrné mlýny.
Objednávky předplatného:
obadalkova@vetrnemlyny.cz, tel. +420 739 610 760
Stalin v našom meste
Ľubomír Feldek
RozRazil
Súčasná slovenská hra / svazek 1
V roce 2013 jako první svazek edice
RozRazil — Súčasná slovenská hra
a svoji ???. publikaci
vydalo nakladatelství Větrné mlýny (www.vetrnemlyny.cz)
pro občanské sdružení Centrum pro kulturu a společnost,
vydavatele revue RozRazil
Redakce ???
Korektura ???
Foto na obálce David Konečný
Obálka a grafi cká úprava Kateřina Wewiorová
Sazba Větrné mlýny
Tisk Grafi co (www.grafi co.cz)
Náklad 400 výtisků
Počet stran 136
Vydání první
ISBN 000-00-0000-000-0